Farnosť Stará Bystrica
Ak sa niekedy stanem svätou- určite budem sväticou temnoty. Budem nepretržite chýbať v nebi, aby som zasvietila svetlo tým,
ktorí sú na zemi v temnote.
Matka Tereza

Kňazi pochádzajúci z farnosti

Z farnosti Stará Bystrica pochádzajú títo kňazi:

 

1. Anton Brhel (1866 – 1930)

Anton Brhel sa narodil v Starej Bystrici dňa 21. júna 1866 rodičom Andrejovi a Sidónii rod. Chovancovej. Mal dvoch súrodencov.

Po absolvovaní základnej a strednej školy odišiel na filozofické štúdia do nitrianskeho kňazského seminára. Teológiu študoval na univerzite v Budapešti, kde bol aj chovancom centrálneho seminára pre všetky diecézy Uhorska. Počas štúdii prišlo i k pomaďarčeniu jeho mena na Antónius Bérhelyi. Po ukončení teologického štúdia bol 25. júla 1892 vysvätený za kňaza v Trnave, pretože Nitra v tom čase nemala biskupa.

Pôsobil ako kaplán v Lednici (1892–1893), Pohraniciach pri Nitre (1893–1896), Trenčíne (1896–1897) a Hornom Vadičove (1897–1898), potom ako správca farnosti Horný Vadičov (1898–1903).

V roku 1903 sa rozhodol odísť do USA. Dôvod jeho neočakávaného a odvážneho kroku nie je známy, zdá sa však, že išlo o politické dôvody, pravdepodobne otvorený nesúhlas s tvrdou maďarizáciou Slovenska. Tam pôsobil niekoľko rokov ako duchovný v meste Barnesboro v Pennsylvánii a od roku 1908 v New Yorku. V roku 1914 sa vrátil na Slovensko, do rodnej obce, avšak s podlomeným zdravím.

Po niekoľkoročnom odpočinku a rekonvalescencii sa opäť rozhodol pokračovať v dušpastierskej službe. Biskup Karol Kmeťko ho prijal späť do Nitrianskej diecézy a vymenoval ho za farára do Lutíš, kde pôsobil 6 rokov až do svojej smrti. Lutiše boli vždy chudobnou dedinkou, ako napokon takmer všetky obce na Kysuciach. Skromní ľudia s radosťou prijali nového farára a mali ho vo veľkej úcte. Anton Brhel si lutišských veriacich získal aj otvoreným a blízkym srdcom, ktoré neraz dokázalo vyčariť radostný úsmev na tvárach ľudí.

Zomrel 6. júna 1930 v ružomberskej nemocnici.

 

2. Silvester Hančinský (1894 – 1970)

 

„Tebe žijem, Ježiš môj, tebe Ježiš umieram,
v živote aj po smrti tebe patriť si žiadam.
Moje srdce úbohé prijmi, Božem, láskave,
naveky chce tvojím byť a žiť k tvojej oslave.“

 

Tieto slová už desiatky rokov znejú pri bohoslužbách v slovenských kostoloch. Pieseň č. 288 z Jednotného katolíckeho spevníka je blízka mnohým veriacim, no málokto z nich vie, že jej slová vyšli z pera tohto starobystrického rodáka.

Silvester Hančinský sa narodil v Starej Bystrici 22. decembra 1894 manželom Jánovi Hančinskému a Magdaléne rod. Budošovej. Pochádzal zo zemianskej rodiny.

Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Žiline. Po maturite sa rozhodol zasvätiť svoj život Bohu a stať sa rehoľníkom. 15. októbra 1912 bol prijatý do rehole sv. Františka v Trnave a prijal rehoľné meno fráter Narcissus. V roku 1917 študoval filozofiu na Univerzite v Budapešti. Potom (pravdepodobne) prestúpil z rehole františkánov do diecézneho kňazského seminára v Nitre.

V roku 1919 bol zvolený za predsedu Cirkevno-literárnej školy v Nitre. Významná je jeho reč o slovenčine, ktorú predniesol pri príležitosti prebratia predsedníctva školy. V nej poukazuje na dôležitú úlohu, ktorú zohráva vzdelanie a používanie materinskej reči v procese obrody národa. Hoci prežil isté obdobie aj v Budapešti, nikdy nestratil vrelý cit k rodnej reči svojich rodičov a vyzýval k tomu aj svojich kolegov: „Veľká práca čaká na nás, lebo nechali sme sa zbaviť najkrajšieho pokladu nášho, našej materinskej reči. S Ezauom sme zapredali za misku šošovice náš skvelý, jagavý drahokam, našu drahú slovenčinu, za ktorú naši najmilší a výteční neváhali aj život svoj do nebezpečenstva vrútiť.“ Uvedená reč je celá zachovaná v rukopise. Silvester Hančinský vykonával svoju predsednícku činnosť do začiatku mája 1920, kedy sa jej vzdal z dôvodu prípravy na vysviacku.

Kňazskú vysviacku prijal 29. júna 1920 v Košiciach z rúk biskupa Fischer Colbrieho, nakoľko nitrianskym ordinárom bol v tom čase maďarský biskup Viliam Batthyány, ktorého vláda Česko-Slovenskej republiky vypovedala v marci 1919 z republiky a biskupstvo v Nitre viedol generálny vikár Ján Jesenský.

Po vysviacke sa Silvester Hančinský stal kaplánom v Močenku. V roku 1921 ho biskup Karol Kmeťko vymenoval za notára a biskupského ceremoniára. V roku 1923 sa stal kaplánom v Dubnici nad Váhom, v roku 1927 kaplánom v Rajci a ešte v tom istom roku farárom v Hornej Porube.

V tomto období rozvíjal aj vydavateľskú a skladateľskú činnosť. Spolu s dubnickým organistom Františkom Paškayom vydal v roku 1930 modlitebnú knižku Cesta spásy, ktorá mala 579 strán a obsahovala rozličné modlitby a piesne. Z tejto knihy boli prevzaté do Jednotného katolíckeho spevníka dve známe piesne, ktorých autorom je práve Silvester Hančinský: Tebe žijem, Ježiš môj (č. 288) a pieseň o Panne Márii Škapuliarskej Panna, teba uctievame (č. 369). Pôsobil aj ako spisovateľ. Svoju mimopastoračnú prácu sústreďoval predovšetkým na používanie slovenského jazyka medzi kňazmi a veriacimi.

Od roku 1933 bol kurátorom Kostola sv. Anny v Trenčíne. Napokon od roku 1940 bol farárom v Žabokrekoch nad Nitrou a od roku 1946 zastával aj funkciu sekretára Skačianskeho dištriktu. Za jeho starostlivú a obetavú dušpastiersku službu mu bola udelená hodnosť čestného dekana.V Žabokrekoch pôsobil 22 rokov až do roku 1962, kedy odišiel na zaslúžený odpočinok do Piešťan.

V jednotlivých farnostiach, v ktorých pôsobil, bol medzi ľuďmi veľmi obľúbený. Zvlášť treba oceniť jeho prístup k mládeži, ku ktorej sa vedel priblížiť a múdro a pútavo jej odovzdávať kresťanské pravdy. Trpezlivo a s láskou viedol svojich veriacich každodennou cestou života.

Zomrel v Piešťanoch 21. júna 1970. Pochovaný je v Žabokrekoch, vo farnosti, v ktorej prežil najdlhšie obdobie svojho života.

 

3. Anton Dubovický (1948 – 2014)

Výsledok vyhľadávania obrázkov pre dopyt anton dubovický

Mgr. Anton Dubovický sa narodil 3.februára 1948 spolu so svojím dvojčaťom, sestrou Antóniou, rodičom Oskárovi a Karolíne rod. Geršovej. Mal ešte dve ďalšie sestry. Absolvoval Strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Čadci. V poslednom ročníku strednej školy sa rozhodol, že si podá prihlášku na teológiu. Na stužkovej slávnosti mu jeho triedny učiteľ dôverne prezradil, že ak si naozaj podá prihlášku na teológiu, dostali príkaz, aby nezmaturoval. Z tohto dôvodu sa prihlásil na Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, kam od októbra 1966 aj nastúpil.

Počas prázdnin na vojenskej brigáde ťažko ochorel a preto musel prerušiť štúdiá. V roku 1968, v čase politického odmäku, sa prihlásil na teológiu. Štúdium bolo náročné, ale ešte horšia bola politická situácia a tlak na bohoslovcov. Keď sa blížil posledný ročník, dostali oznámenie, že všetci bohoslovci, ktorí sa prihlásili na teológiu v roku 1968 a mali už vysokoškolské vzdelanie, nebudú môcť teológiu dokončiť a nebudú vysvätení, lebo vraj už sú inžinieri, či lekári a nemôžu zaberať miesto iným z robotníckej triedy. Vtedy sa všetci bohoslovci bratislavského seminára rozhodli pre hladovku. Ministerstvo kultúry, ktoré malo agendu cirkví na starosti, začalo s protestujúcimi bohoslovcami vyjednávať a po pár týždňoch sa dohodli na pokračovaní štúdia. Bohoslovci však až do vysviacky nevedeli, či ich naozaj vysvätia za kňazov. Kňazskú vysviacku prijal 10. júna 1973.

Pôsobil ako kaplán v Bošanoch (1973–1974), v Považskej Bystrici (1974) a v Papradne (1974–1979). 15 rokov pôsobil ako administrátor vo farnostiach Jasenica (1979–1994), potom Predmier (1994–1997) a 12 rokov Lutiše (1997–2009). V roku 2008 mu nitriansky biskup Viliam Judák udelil titul „honorárny dekan“. V roku 2009 odišiel na dôchodok a pôsobil v Starej Bystrici ako výpomocný duchovný do roku 2011.

Zomrel náhle 12. marca 2014 v Starej Bystrici v 66. roku života a 41. roku kňazstva. Pochovaný je pri svojich rodičoch na cintoríne v Starej Bystrici.

 

 

Farnosť Stará Bystrica 2011
Powered by Sincerus CMS