Farnosť Stará Bystrica
Svätosť nie je privilégium vyvolených, ale povinnosť každého kresťana. Musíme byť svätí tam, kde sme.
Matka Tereza

Pohreb III.

3. katechéza o pohrebe

(33. cezročná nedeľa v roku A)

 

V dnešnom evanjeliu Ježiš rozpráva podobenstvo o talentoch.

Tým človekom z podobenstva, ktorý sa chystá na cestu, je sám Ježiš, ktorý odchádza k Otcovi – veď tieto podobenstvá hovorí tesne pred svojím ukrižovaním. Aký asi „majetok“ Pán zveril svojim učeníkom? Predovšetkým im odovzdal svoju lásku až do krajnosti a všetko, čo pre nás vykonal. Talenty, teda láska, ktorou nás Otec miluje. Na túto lásku máme odpovedať a tak ju svojou odpoveďou lásky zdvojnásobiť.

Všimnime si, že dôležitý a rozhodujúci nie je počet talentov, rozhodujúci a dôležitý je postoj, ktorý sluhovia zaujmú k talentom, ktoré dostali. Talenty nedostávame, aby sme ich zakopali, ale znásobili. Aj talent, akým je dar nášho života, či dar viery, nádeje a lásky, ktorým nás Boh s dôverou obdaroval, nie je niečo, s čím možno robiť, čo chceme. Ale niečo, čo máme prijať ako dar, ktorý treba znásobiť a urobiť z neho dar pre druhých.

Prečo ale každý dostal inak? Či Boh niekoho miluje menej a niekoho viac? To určite nie. Každý z nás však zakúsil Božiu lásku inak, a to z jednoduchého dôvodu, že Božiu lásku zakúsime najskôr skrze lásku ľudskú. Našou úlohou nie je porovnávať sa s inými a súťažiť, ale odpovedať na lásku, ktorú sme zakúsili, aj keď nie každý z nás mal v zakúšaní lásky rovnakú štartovaciu čiaru. Nie je dôležité, koľko darov dostávame, dôležité je, čo s nimi robíme. Vieme, že mnohé dary možno nevyužiť a že aj malé dary môžu slúžiť k veľkým veciam. Aj ľudia, ktorí nezakúsili mnoho lásky, sú rovnako pozvaní na ňu odpovedať, pretože uzavrieť sa do seba a žiť len pre seba alebo len žiarliť či hnevať sa na Boha a na tých, ktorí podľa nás mali viac šťastia, znamená stratiť aj ten posledný talent.

 

Dnes sa poslednýkrát budeme venovať Pohrebnému obradu. Krátko si vysvetlíme žalm, ktorý má svoje miesto pri sprievode, čiže keď prechádzame z miesta, kde sa koná pohrebný obrad, k hrobu. Spievame ho s antifónou Odpočinutie večné daj im (mu, jej), Pane, a svetlo večné nech im (mu, jej) svieti. Túto antifónu by sme mali spievať všetci, text žalmu spievajú speváci.

Ide o Žalm 51 Miserere. Svätý pápež Ján Pavol II. o ňom povedal:

Je to jedna z najslávnejších modlitieb Žaltára, najsilnejší a najviac opakovaný kajúcny žalm, spev o hriechu a odpustení, najhlbšie rozjímanie o vine a milosti. (Liturgia hodín nám ho dáva opakovať každý piatok v ranných chválach. Od stáročí po stáročia vystupuje k nebu z toľkých sŕdc hebrejských i kresťanských veriacich ako vzdych ľútosti a nádeje k milosrdnému Bohu.)

Odhaľujú sa nám niektoré základné zložky duchovnosti, ktoré by sa mali odrážať v každodennom živote veriaceho človeka. Je to predovšetkým veľmi živý zmysel pre hriech, chápaný ako slobodná voľba: „Proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. 6).

V tomto žalme je potom rovnako živé pociťovanie možnosti obrátenia: hriešnik, ktorý úprimne ľutuje (porov. v. 5), predstavuje sa v celej svojej biede a nahote pred Bohom a pokorne prosí, aby ho neodvrhol spred svojej tváre (porov. v. 13).

Napokon je v Miserere zakorenené presvedčenie o Božom odpustení, ktoré hriešnika zbavuje hriechov, zmýva ich a očisťuje ho“ (porov. v. 3-4) a dosahuje až to, že pretvára na nové stvorenie, ktoré má pretvoreného ducha, jazyk, pery, srdce (porov. v. 14-19). „Aj keby naše hriechy,“ tvrdí svätá Faustína Kowalská, „boli čierne ako noc, Božie milosrdenstvo je silnejšie ako naša bieda. Len jedno je potrebné: aby hriešnik aspoň trošku pootvoril dvere svojho srdca... Ostatné urobí Boh...“.

 

My si teraz prespievame spomínanú antifónu s pár veršami žalmu.

R/. Odpočinutie večné daj im (mu, jej), Pane, a svetlo večné nech im (mu, svieti).
Zmiluj sa, Bože, nado mnou, pre svoje milosrdenstvo -
a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.
Úplne zmy zo mňa moju vinu - a očisť ma od hriechu.
Pokrop ma yzopom a zasa budem čistý; - umy ma budem belší ako sneh.
Bože, stvor vo mne srdce čisté - a v mojom vnútri obnov ducha pevného.

Doma sa, prosím, znova vráťte k tomuto žalmu, prečítajte si ho celý aj s poznámkami, prípadne tiež celú pápežovu katechézu (sú tam vlastne 3).

Na záver si ešte precvičíme spev, ktorý sa spieva pri hrobe. Sú to krásne Ježišove slová, ktoré by sme si mali uložiť do srdca. Mali by sme ich spievať všetci. Skúsme si ich zapamätať.

Ja som Vzkriesenie a Život.
Kto verí vo mňa, žiť bude, aj keď zomrie.
A nik nezomrie naveky, kto žije a verí vo mňa.

Nuž a nakoniec obradu spievame ešte pieseň pri spúšťaní rakvy do hrobu. Sme si hovorili, že tam je možné a vhodné spievať aj „našu starobystrickú“ pieseň Tebe žijem, Ježiš môj. (Jej autorom je starobystrický rodák, kňaz Silvester Hančinský.)

 

A celkom na záver obradu zvykneme spievať pieseň mariánsku, napr. Mária, ochrana. Len pripomeniem, že aj tieto dve piesne by nemali znieť bez toho, že by sme sa do nich zapojili.

Nech naša spoločná snaha prispeje k dôstojnému sláveniu našich pohrebov – tejto našej spoločnej modlitby za zomrelého, ktorého odprevádzame do domu nebeského Otca.

 

 

  • Na štúdium:

Žalm 51
Katechézy sv. Jána Pavla II. o žalme 51

 

Farnosť Stará Bystrica 2011
Powered by Sincerus CMS