Farnosť Stará Bystrica
Ovocím ticha je modlitba, ovocím modlitby je viera, ovocím viery je láska, ovocím lásky je služba, ovocím služby je pokoj.
Matka Tereza

Ó antifóny

Posledné dni Adventu – od 17. do 23. decembra

(Každý deň nová úvaha, spev a modlitba)

 

 

Počas siedmych dní pred slávnosťou Narodenia Pána, od 17. do 23. decembra, sa v liturgii uvádzajú texty, ktoré svojím pôvodom siahajú do polovice 1. tisícročia. Pri večerných chválach, a po novom tiež pri svätej omši pred evanjeliom, zaznievajú antifóny, ktoré v pôvodnom znení i v mnohých prekladoch začínajú zvolaním „Ó“, podľa čoho sa nazývajú „Ó antifóny“ alebo tiež „Veľké antifóny“ (antiphonae maiores). Tieto nenápadné texty, utkané zo starozákonných aj novozákonných citácií, sú perlou medzi liturgickými modlitbami. Je v nich zhrnuté očakávanie Spasiteľa, ktorým žil Izrael aj prví kresťania a ktoré je tiež jadrom adventného obdobia.

Pôvod antifón nie je presne známy. Po prvý raz sa o nich zmieňuje Boethius (480-525). V období pápeža Gregora Veľkého (okolo roku 600) sa píše v knihe Liber Responsalis sive Antiphonarius, že antifóny patrili k chválospevu Magnificat, spievanému pri večerných chválach v priebehu siedmych dní, ktoré predchádzali sviatku Narodenia Pána.

Antifóny majú presne stanovenú štruktúru. Začínajú oslovením Mesiáša, ktoré býva uvedené zvolaním úžasu „Ó“.

Prvé slová jednotlivých antifón znejú takto:

o-antifona-11. Ó, Múdrosť (latinsky Sapientia)
2. Ó, Adonai (Adonai)
3. Ó, Koreň Jesseho (Radix Jesse)
4. Ó, Klúč Dávidov (Clavis David)
5. Ó, Vychádzajúci (Oriens)
6. Ó, Kráľ národov (Rex Gentium)
7. Ó, Emanuel (Emmanuel)

Každá antifóna ďalej pokračuje vysvetlením vstupného oslovenia. Na záver zaznieva prosba uvedená zvolaním „Príď!“

Usporiadanie textu nie je náhodné. Keď priložíme k sebe začiatočné písmená, počnúc poslednou antifónou k prvej, (Emmanuel, Rex, Oriens, Clavis, Radix, Adonai, Sapientia), vznikne latinská veta: ERO CRAS, čo v preklade znamená „Zajtra tu budem“. Ohlasuje sa tak príchod Spasiteľa, v ktorom on sám odpovedá na volanie a nádej svojho ľudu.

Antifóny sa spievajú vo večerných chválach, čo pripomína, že prisľúbený Mesiáš prišiel, „keď sa svet skláňal k večeru“ (lat. vergente mundi vespere – hymnus k vešperám v Adventnom období), teda keď sa blížil k svojmu naplneniu. Máriin chválospev, ktorý nasleduje po antifónach, sa tak stáva vďačnou odpoveďou na obdivuhodné Božie prisľúbenia.

Prítmie večera, osvetleného len adventnými sviecami, však dostáva aj iný symbolický význam. Stále sa predlžujúca noc pred zimným slnovratom pripomína temnotu ľudského hriechu, v ktorej sa ohlasuje nádej na budúcu spásu. Práve tu zaznieva túžba po príchode Spasiteľa. Je príznačné, že na 21. december, kedy je noc najdlhšia a začína sa vracať slnko, pripadá antifóna: „Ó, Vychádzajúci z výsosti, jas večného svetla a slnko spravodlivosti, príď a osvieť tých, ktorí sú v temnotách a tôni smrti“. Kristus je pravým svetlom, ktoré zaháňa temnotu. Od tohto dňa už v antifónach nezaznievajú len texty zo Starého zákona. Pridávajú sa aj texty novozákonné, teda napísané po stretnutí s Mesiášom.

(Zdroj: www.dominikani.sk)

24. decembra

Emmanuel
Rex
Oriens
Clavis
Radix
Adonai
Sapientia

ERO CRAS
Zajtra tu budem

 


23. decembra

O Emmanuel  –  Ó, Emanuel

Ó, Emanuel,
náš kráľ a zákonodarca,
očakávanie národov a ich Spasiteľ,
príď a zachráň nás, Pane, Bože náš.

O Emmanuel,
Rex et legifer noster,
exspectatio gentium, et Salvator earum:
veni ad salvandum nos, Domine, Deus noster.

Na prahu slávnosti Narodenia Pána Cirkev oslovuje Mesiáša menom „Emanuel“, čo v preklade znamená „Boh s nami“. V Starom zákone tak bolo nazvané dieťa, ktorého narodenie ohlásil prorok Izaiáš jeruzalemskému kráľovi Achazovi v známom proroctve: „Preto vám sám Pán dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel!“ (Iz 7, 14). Evanjelista Matúš vidí naplnenie tohto proroctva vo chvíli, keď Druhá božská osoba zostupuje na zem, aby prijala ľudské telo (porov. Mt 1, 23). Spasiteľ je právom nazývaný „Boh s nami“ – od tejto chvíle už nebude existovať žiadny ľudský osud, ktorý by nebol spojený s Ježišovým životom, Boh bude až do konca časov prebývať uprostred sveta. Možno práve na túto trvalú prítomnosť Boha na zemi naráža tiež skutočnosť, že antifóna opakuje neobvykle často slovo „my“.

Antifóna ďalej nazýva Krista „kráľom a zákonodarcom“. Aj tento výraz pochádza z knihy proroka Izaiáša: „Lebo Pán je naším sudcom, Pán naším zákonodarcom, Pán je naším kráľom, on nás spasí.“ (Iz 33, 22). Starozákonný text sa tu opäť interpretuje v mesiášskom zmysle.

Oslovenie „nádej a spása národov“ zdôrazňuje univerzálny rozmer vykúpenia, ktoré je určené všetkým, nielen vyvolenému národu. Zatiaľ čo výraz „nádej národov“ odkazuje na 49. kapitolu knihy Genezis: „Neoddiali sa žezlo od Júdu, ani berla od jeho nôh, kým nepríde (Ten), ktorému prislúcha (žezlo) a ktorý bude nádejou národov“ (Gn 49, 10), pod výrazom „Spasiteľ národov“ sa ukrývajú novozákonné texty, ktoré hovoria o Kristovi ako o „Spasiteľovi sveta“ (Jn 4, 42; 1 Jn 4, 14) alebo „Spasiteľovi všetkých ľudí“ (1 Tim 4, 10) .

Možno tu zaznieva tiež stať z piesne „Roste nebesia z výsosti“, v ktorej zaznieva: „Otvor sa zem a vydaj Spasiteľa…“. Ukazuje sa tu hlavný dôvod, pre ktorý Mesiáš prichádza na svet – zachrániť to, čo bolo stratené, spasiť každého človeka.

 

MODLITBA

Pane Ježišu, príď už a nemeškaj,
a svojím príchodom poteš a posilni tých,
čo dôverujú v tvoju dobrotu.


22. decembra

O Rex gentium  –  Ó, Kráľ národov

Ó, vytúžený Kráľ národov,
uholný kameň, čo z dvoch uzatváraš jeden ľud,
príď a spas človeka, ktorého si utvoril zo zeme.

O Rex gentium, et desideratus earum,
lapisque angularis, qui facis utraque unum:
veni, et salva hominem, quem de limo formasti.

Oslovenie „Kráľ a túžba národov“ má pôvod v dvoch prorockých textoch. V 10. kapitole knihy proroka Jeremiáša čítame: „Kto by sa ťa nebál, Kráľ národov?  Áno, tebe to patrí, veď medzi všetkými mudrcmi národov a vo všetkých ich kráľovstvách nie je ti nič podobné“ (Jer 10, 7). Tento verš sa opakuje na konci Biblie, v piesni, ktorú v nebi spievajú vykúpení: „Spravodlivé a správne sú tvoje cesty, Kráľ národov. Kto by sa nebál, Pane, a neoslavoval tvoje meno?!“ (Zjv 15, 3b-4a).

Boh je vládcom všetkých, jemu patrí úcta a zbožnosť, čo sa v jazyku Biblie vyjadruje slovom bázeň.

Výraz „túžba národov“ odkazuje na Aggeovo proroctvo: „Ešte chvíľu a otrasiem nebom a zemou, morom a púšťou, pohnem všetkými národmi a príde ten, po ktorom túžia všetky národy, a naplním svoj dom slávou, hovorí Pán.“ (Ag 2, 7-8). Po Spasiteľovi túžia všetci ľudia, a to nielen preto, že každý  potrebuje vyslobodenie z hriechu, najmä však preto, že túžba po Bohu je vpísaná priamo do ľudského srdca.

Kristus je nazývaný tiež „uholným kameňom, ktorý rozdelené spája do jedného“. Toto pomenovanie v sebe spája dve state z listu Efezanom. V prvej je Ježiš predstavený ako uholný kameň, teda kameň, ktorý uzatvára klenbu – pretože on v sebe spája stavbu Božej cirkvi (porov. Ef 2, 20-22). Podľa druhého textu Kristus spája dvojaký ľud, ktorý bol do jeho príchodu oddelený – teda židov a pohanov (porov. Ef 2, 14-15). Zákon, ktorým sa izraelský národ odlišoval od ostatných, sa naplnil v Novom zákone, ktorý priniesol Kristus. Prisľúbenie, ktoré dostal vyvolený národ sa zároveň rozšírilo aj na pohanov.

Spása, ktorú Mesiáš prináša, sa týka všetkých ľudí – židov aj pohanov. Táto skutočnosť je vyjadrená aj v záverečnom zvolaní antifóny: „Spas človeka, ktorého si utvoril z prachu zeme“. Pretože v tom sú si všetci rovní, každý je Bohom stvorený z prachu zeme a od Boha očakáva spásu.

 

MODLITBA

Bože Otče,
skrze tvojho jednorodeného Syna
utvoril si z nás nové stvorenie,
zhliadni na dielo svojej milosrdnej lásky
a príchodom Spasiteľa očisti nás od následkov hriechu.

 


21. decembra

O Oriens  –  Ó, Vychádzajúci

Ó, Hviezda, čo vychádza,
jas večného Svetla
a Slnko spravodlivosti;
príď a osvieť tých, čo sedia v temnotách a v tieni smrti.

O Oriens,
splendor lucis aeternae,

et sol justitiae:
veni, et illumina sedentes in tenebris et umbra mortis.

Je pozoruhodné, že v deň zimného slnovratu, teda v deň, od ktorého začína pribúdať denné svetlo, oslovuje Cirkev Krista „Vychádzajúci z výsosti“. Týmto výrazom označuje Spasiteľa Zachariáš, keď po narodení Jána Krstiteľa zvolá: „… že mu náš Boh z hĺbky svojho milosrdenstva odpustí hriechy. Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi“ (Lk 1, 78).

Mesiáš je tu prirovnaný k vychádzajúcemu slnku, príp. k hviezde, ktorá svojím príchodom ohlasuje nový deň. (Titul „Ten, ktorý vychádza“ pochádza už zo Zach 3, 8 a 6,12. Pôvodné slovo cemach (výhonok), ktoré sa v prorockom texte objavuje, je do gréčtiny preložené výrazom anatolé, čo často znamená „vychádzajúci“ (hviezda, slnko).)

Druhý titul, ktorým antiofóna oslovuje Krista, je „jas večného svetla“. Týmto výrazom je v Starom zákone pomenovaná Múdrosť (Múd 7, 26). Boh je večné svetlo a Múdrosť je jeho jas. Mesiáš je tiež nazývaný „Slnkom spravodlivosti“. V 3. kapitole knihy proroka Malachiáša sa ohlasuje Pánov deň slovami: „Vám však, ktorí sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti, ktoré má na krídlach uzdravenie“ (Mal 3, 20a). Výraz „Slnko spravodlivosti“ sa neskôr už v Biblii neobjavuje, avšak istý text z 3. storočia po Kristovi vidí v spomínanom slnku Ježiša Krista. Práve táto zmienka neskôr mohla stanoviť dátum vianočných sviatkov do obdobia okolo zimného slnovratu.

Aj záverečná prosba pochádza zo Zachariášovho chválospevu: „Tak nás Vychádzajúci z výsosti navštívi a zažiari tým, čo sedia vo tme a v tôni smrti, a naše kroky upriami na cestu pokoja“ (Lk 1, 78b-79). Myšlienka osvietenia ľudí žijúcich v temnote zároveň pripomína jedno z najväčších mesiášskych proroctiev Starého zákona: „Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo, nad tými, čo bývajú v krajine tieňa smrti, zažiari svetlo“ (Iz 9, 1).

Ak celá antifóna hovorí o svetle, môžeme sa pýtať, aký je vzťah svetla k Bohu. Apoštol Ján vo svojom evanjeliu píše po prvý raz vyslovene to, čo už bolo istým spôsobom prítomné v Starom zákone: „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1, 4-5).

 

MODLITBA

Všemohúci Bože,
nech v našich srdciach zažiari tvoj Syn Ježiš Kristus,
odblesk tvojej slávy,
jeho príchod nech zaženie všetku tmu hriechu
a pretvorí nás na synov svetla.

 


20. decembra

O Clavis David  –  Ó, Kľúč Dávidov

Ó, Kľúč Dávidov,
žezlo Izraelovho domu,
keď ty otvoríš, nik nebude môcť zavrieť,
a keď ty zavrieš, nik nebude môcť otvoriť;
príď a vyveď zo žalára spútaného,
toho, čo sedí vo tme a v tôni smrti.

O Clavis David,
et sceptrum domus Israel;
qui aperis, et nemo claudit;
claudis, et nemo aperit:

veni, et educ vinctum de domo carceris,
sedentem in tenebris et umbra mortis.

Dnešná antifóna je takmer celá zostavená z dvoch citácií z knihy proroka Izaiáša. V prvej, vybranej z 22. kapitoly, čítame: „Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu; keď otvorí, nikto nezavrie, keď zavrie, nikto neotvorí“ (Iz 22, 22). Pôvodne sa text vzťahoval na osobu Eliakima, ktorý bol ustanovený za správcu kráľovského paláca. K jeho funkciám patrilo aj otváranie a zatváranie brán kráľovho domu.

Ak je Kristus nazvaný „Dávidovým kľúčom“, vyjadruje sa tak jeho moc nad nebeským palácom. Len on môže človeku otvoriť brány svojho kráľovstva. V tomto zmysle opakuje Izaiášov text aj svätý Ján v knihe Zjavenia: „Toto hovorí Svätý, Pravdivý, ktorý má Dávidov kľúč; keď on otvára, nik nezavrie, a keď zatvára, nik neotvorí“ (Zjv 3, 7b).

Záverečné volanie antifóny „vyveď z väzenia tých, ktorí sú spútaní vo tmách a v tieni smrti“ cituje Prvú pieseň o Božom služobníkovi zo 42. kapitoly knihy proroka Izaiáša: „Ja, Jahve, som ťa povolal v spravodlivosti, vzal som ťa za ruku; aby si slepým otvoril oči a väzňov vyviedol zo žalára a z väznice tých, čo sedia v temnotách.“ (Iz 42, 6a.7). 

Ak včerajšia antifóna ukazovala Krista, ktorý je daný ako znamenie pre národy, dnešný text predstavuje jeho činnosť a jeho moc. On má moc otvárať a zatvárať Božie kráľovstvo a ako Boží služobník vyslobodzuje tých, ktorí sú spútaní v temnotách.

 

MODLITBA

Všemohúci Bože,
Dávidovi a jeho potomkovi Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi,
si odovzdal kráľovstvo spravodlivosti a pokoja.
Prosíme ťa, rozšír ho na celú rodinu národov,
aby skrze tvojho Syna ľudia na zemi
získali pravý pokoj, chudobní spravodlivosť, opustení útechu,
a aby v ňom boli požehnané všetky národy zeme.

 


19. decembra

O Radix Jesse  –  Ó, Koreň Jesseho

Ó, Výhonok z koreňa Jesseho,
ty stojíš ako znamenie pre národy;
králi pred tebou zatvoria ústa
a pohania ťa budú vyhľadávať;
príď a vysloboď nás, nemeškaj.

O Radix Jesse,
qui stas in signum populorum,
super quem continebunt reges os suum,
quem gentes deprecabuntur:
veni ad liberandum nos, jam noli tardare.

Po udalostiach stvorenia a východe Izraela z Egypta, ktoré zaznievali v predchádzajúcich dňoch, teraz prechádzame k prorockým spisom. Väčšiu časť dnešnej antifóny tvorí proroctvo z 11. kapitoly knihy proroka Izaiáša: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne. V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny“ (Iz 11, 1.10).

Jesse bol otcom kráľa Dávida. Prorok teda ohlasuje príchod Mesiáša, ktorý povstane z Dá­vidovho rodu. Zároveň je však zrejmé, že Spasiteľ nepríde oslobodiť len židovský národ; zmienka o národoch a kráľoch poukazuje na spásu, ktorá bude zvestovaná všetkým ľuďom.

Uprostred antifóny je vložené zvolanie „Pred tebou králi v úžase zmĺknu“, ktoré ukazuje Spasiteľa v úplne inom svetle, než by bolo možné predpokladať na základe jeho kráľovského titulu. Text je prevzatý zo Štvrtej Izaiášovej piesne o Božom služobníkovi, ktorú čítame v liturgii Veľkého piatku. Uveďme citáciu v širšom kontexte: „Ako sa nad ním zhrozili mnohí – veď neľudsky je znetvorený jeho výzor a jeho obraz sa nepodobá človeku – tak ho budú obdivovať mnohé národy, králi si pred ním zatvoria ústa. Veď uvidia, o čom sa im nevravelo, a poznajú, čo neslýchali!“ (Iz 52, 14-15). Boží služobník prejde utrpením a potom bude oslávený a vyvýšený. A vtedy užasnú národy, ktoré videli jeho predchádzajúcu podobu. Zreteľne sa tu hovorí o tajomstve utrpenia a vzkriesenia Pána.

Záverečné zvolanie „Už nemeškaj!“ naráža na Boží prísľub, o ktorom čítame v 2. kapitole knihy proroka Habakuka. Keď prorok čakal na Pánovo slovo, dostalo sa mu tejto odpovede: „Lebo videnie je ešte na určený čas, no náhli sa ku koncu a nesklame; ak oddiali sa, čakaj naň, veď určite príde a nezmešká“ (Hab 2, 3). Už židovská tradícia videla v tomto texte prisľúbenie Spasiteľa. O to skôr kresťania interpretovali proroctvo v mesiášskom zmysle.

 

MODLITBA

Večný Bože,
narodením tvojho Syna z presvätej Panny
zjavil si svetu jas svojej slávy, prosíme ťa, daj,
aby sme toto nevýslovné tajomstvo vtelenia
uctievali so živou vierou a oslavovali s úprimnou oddanosťou.

 

 


18. decembra

O Adonai  –  Ó, Pane

Ó, Pane,
Vodca domu Izraela,
ty si sa zjavil Mojžišovi v ohni horiaceho kríka
a na Sinaji si mu dal zákon;
príď, vystri svoju ruku a vysloboď nás.

O Adonai,
et Dux domus Israel,
qui Moysi in igne flammae rubi apparuisti,
et ei in Sina legem dedisti:
veni ad redimendum nos in brachio extento.

Adonai, hebrejské slovo „Pán“, je titul, ktorým židia označovali Boha, pretože z úcty nevyslovovali jeho vlastné meno. V 6. kapitole knihy Exodus čítame, že Boh nezjavil svoje meno Abrahámovi, Izákovi, ani Jakubovi. Po prvý raz tak urobil Mojžišovi v plameni horiaceho kra.

Už prvé slová antifóny, podobne ako veta „Ty si sa ukázal v plameni horiaceho kríka“ (latinský text je doslovne prevzatý zo Štefanovej obhajoby - Sk 7, 30), oznamujú obsah dnešnej antifóny – modlitba v sebe zahŕňa udalosti povolania Mojžiša, východ Izraela z Egypta a jeho putovanie po púšti. Tomu zodpovedá aj pokračovanie textu: „Dal si mu Zákon na Sinaji.“ Boh vyviedol ľud z egyptského zajatia a na posvätnej hore mu daroval Zákon života.

Adonai je nazvaný tým, kto „vedie Dom Izraela“. Tento výraz pripomína východ z Egypta, keď Boh sprevádzal vyvolený národ v oblačnom a ohňovom stĺpe (porov. Ex 13, 21-22). Možno na túto udalosť naráža aj prosba „Zachráň nás svojou mocnou pravicou“, pretože po prejdení Červeným morom Mojžiš spieval: „Vystrel si svoju pravicu a zem ich prehltla. Vo svojej priazni si viedol svoj ľud, čo si vykúpil, svojou silou si ho viedol k svojmu svätému príbytku…“ (Ex 15, 12-13).

Môžeme sa pýtať, prečo antifóna spomína udalosti exodu. Hovorí vôbec o Kristovi? Odpoveď je kladná, pretože raná kresťanská tradícia pripisovala starozákonné zjavenie Zákona práve Druhej božskej osobe. Toto presvedčenie sa opiera o skutočnosť, že Boh sa zjavoval skrze slová a Druhá božská osoba je Slovo Otca. Spolu s touto tradíciou teda môžeme vzývať Krista ako osloboditeľa izraelského národa a volať, aby nás vykúpil z hriechu a dal nám Zákon života.

 

MODLITBA

Najláskavejší Otče a náš Bože,
v tajomstve narodenia svojho jednorodeného Syna
si splnil všetky prísľuby dané svojmu ľudu;
milostivo obnov tajomstvá novej zmluvy
na veriacich zhromaždených zo všetkých strán;
daj im nové srdce podľa obrazu tvojho Pomazaného,
a udeľ im dedičstvo synov vo večne trvajúcej radosti.

 


17. decembra

O Sapientia  –  Ó, Múdrosť

Ó, Múdrosť,
vyšla si z úst Najvyššieho;
ty siahaš od jedného konca po druhý,
ty riadiš všetko mocne i jemne;
príď a nauč nás ceste múdrosti.

O Sapientia,
quae ex ore Altissimi prodisti,
attingens a fine usque ad finem,
fortiter suaviter disponensque omnia:
veni ad docendum nos viam prudentiae.

Hľadanie múdrosti bolo spoločné všetkým starovekým kultúram Blízkeho východu. V izraelskom národe sa po návrate z babylonského zajatia objavuje myšlienka, že múdrosť je niečo viac ako len ľudská vlastnosť alebo Boží dar človeku. Múdrosť začína byť zosobňovaná ako niekto, kto existuje od vekov (porov. Prís 8, 22-26), kto stál po boku Boha pri stvorení sveta (porov. Prís 8, 27-31), kto riadi najlepšie (Múd 8, 1), zaisťuje ľuďom nesmrteľnosť (porov. Múd 6, 17(18)-18(19)).

Dnešná antifóna ide v zmysle Nového zákona (porov. 1 Kor 1, 24) i neskoršej teológie, keď túto Múdrosť identifikuje s Ježišom Kristom. On je Múdrosť, ktorú ohlasujú starozákonné spisy.

Text antifóny najskôr hovorí, že „Múdrosť vyšla z úst Najvyššieho“. Táto citácia zo Sirachovcovej knihy (porov. Sir 24, 5) sa vzťahuje na Slovo, ktorým Boh stvoril svet, ako čítame v Knihe Genezis: „Boh povedal… a stalo sa tak“ (porov. Gn 1, 3.6.9.11.14.20.22.24.26). Svet bol stvorený Božím Slovom, a ak je Kristus Slovom Otca, potom všetko, čo existuje, bolo stvorené skrze neho.

Antifóna pokračuje slovami „Siaha mocne od jedného konca k druhému, a všetko riadi najlepšie“. V tomto texte ide o doslovnú citáciu z knihy Múdrosti (Múd 8, 1). Múdrosť je vykreslená ako tá, ktorá sa rozprestiera od jedného konca sveta k druhému a všetko riadi. Kristus nie je len ten, kto bol prítomný pri stvorení sveta. Aj naďalej preniká celý vesmír a vedie ho svojou ľúbeznou mocou.

Posledná výzva „nauč nás ceste rozumnosti“ pochádza z knihy Prísloví. V 9. kapitole pozýva Múdrosť všetkých k prestretému stolu a volá: „Opusťte pochabosť a budete žiť, budete kráčať cestou rozvážnosti“ (Prís 9, 6; pozri verše 1-6). V antifóne žiadame Ježiša, vtelenú Božiu Múdrosť, aby nás on sám naučil tejto ceste.

Prvá adventná antifóna teda ukazuje na úlohu Druhej božskej osoby pri stvorení sveta – všetko, čo existuje, je stvorené skrze Krista; aj v priebehu dejín – Boh svoj svet neopustí, ale skrze Krista ho naďalej vedie a riadi.

 

MODLITBA

Pane Ježišu,
prejav svoju moc a príď,
aby nás tvoja prítomnosť
vyslobodila z nebezpečenstva hriechu
a tvoja milosrdná láska priviedla k spáse.

 


 

Farnosť Stará Bystrica 2011
Powered by Sincerus CMS