Farnosť Stará Bystrica
Ten, ktorý ťa stvoril, vie, čo má s tebou urobiť.
sv. Augustín

Bdenie s Ježišom v Getsemanoch 2020

v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok

 

 

Ježiš po Poslednej večeri vo Večeradle odišiel do Getsemanskej záhrady. Tu prežil najťažšiu noc svojho života. Poslednú noc. Rozprával sa so svojím Otcom. Ale aj silno prežíval samotu a opustenosť. Túžil po tom, aby jeho verní boli s ním. Ale oni zaspali...

Mali sme možnosť aj my bdieť aspoň hodinu s Ježišom.
(Tentokrát doma. Ale bdieť. Modliť sa, čítať Sväté písmo, meditovať... Kostol bol celú noc otvorený.)

 

(Môžete sa na tú-ktorú hodinu nahlásiť aj viacerí. Mail, sms...)

 

Noc zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok

9.–10. apríla 2020

Hodina                              Bdejúci       (* z iných farností)
18:00 – 19:00 I. N.
19:00 – 20:00 D. K.,  rod. K.
20:00 – 21:00 M. Ch.,  manž. V.
21:00 – 22:00 M. M., manž. S.,  M. P.
22:00 – 23:00 A. J.,  M. M.
23:00 – 24:00 Ľ. B.,  L. P.
00:00 – 01:00 K. B.,  J. Š.,  J . K.*
01:00 – 02:00 J. C.,  M. M.
02:00 – 03:00 A. D.,  K. K.,  J. P.
03:00 – 04:00 M. P.,  M. Č.,  M. C.,  spol. M.*,  J. B.
04:00 – 05:00 Z. M.,  G. R.*
05:00 – 06:00 L. B.

 

„To ste nemohli ani hodinu bdieť so mnou?
Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!“


                                                                                            (Mt 26, 40-41)

 


 

Na zamyslenie:

 

Zelený štvrtok sa uzatvára eucharistickou adoráciou, spomienkou na Ježišovu agóniu v Getsemanskej záhrade. Po tom ako vyšli z večeradla, on sám sa utiahol k modlitbe. V tej chvíli hlbokého spoločenstva s Otcom Evanjeliá opisujú, že Ježiš zakúsil veľkú úzkosť, také veľké utrpenie, že sa až krvou potil. Vo vedomí si svojej blízkej smrti na kríži pociťuje veľkú úzkosť a blízkosť smrti. V tejto situácii sa ukáže jeden mimoriadne dôležitý element pre celú Cirkev. Ježiš hovorí učeníkom: „Zostaňte tu a bdejte!“

A táto výzva k bdeniu sa týka práve toho okamihu úzkosti a ohrozenia a blízky príchod zradcu. Avšak toto sa týka aj celých dejín Cirkvi. Je to trvalé posolstvo pre všetky časy, pretože ospalosť vtedajších učeníkov nebola iba problémom toho konkrétneho okamihu, ale je to problém celých dejín.

Otázkou je, v čom spočíva táto ospalosť a v čom by mala spočívať bdelosť, ku ktorej nás Pán pozýva. Povedal by som, že ospalosť učeníkov počas dejín je akousi necitlivosťou duše na moc zla, akási necitlivosť na celé zlo sveta. My sa nechceme až tak veľmi znepokojovať zlými vecami, chceme na ne zabudnúť. Povieme si, že snáď to nebude až také zlé a radšej zabudneme. Nie je to len necitlivosť na zlo, ktorá by nás mala prebúdzať k tomu, aby sme konali dobro, aby sme bojovali za dobro. Je to necitlivosť na Boha. Toto je tá skutočná ospalosť, spočívajúca v necitlivosti na Božiu prítomnosť, ktorá nás nakoniec robí necitlivými aj voči zlu. Nechceme cítiť Boha, pretože by nás vyrušoval. A tak prirodzene necítime ani silu zla a radšej zostávame na ceste nášho pohodlia.  

Nočná adorácia na Zelený štvrtok, toto bdenie s Pánom, by malo byť okamihom, v ktorom sa zamyslíme nad ospalosťou učeníkov, Kristových apoštolov i nás všetkých, ktorí nevidíme a nechceme vidieť celú silu zla a nechceme vstúpiť do jeho umučenia za dobro a za Božiu prítomnosť vo svete, za lásku k blížnemu a k Bohu.

Pán sa potom začne modliť. Traja apoštoli – Peter, Jakub a Ján spia. No sem-tam sa prebudia a počujú útržky z Ježišovej modlitby. Týmito sú najmä slová: „Nie moja, ale tvoja vôľa nech sa stane.“ Čo je táto Pánova „moja vôľa“ a čo je „tvoja vôľa“? „Moja vôľa“ je že by nemal zomrieť, aby bol ušetrený tohto kalicha utrpenia. Je to ľudská vôľa ľudskej prirodzenosti a Kristus pociťuje s plným vedomím svojho bytia a života túto priepasť smrti i teror ničoty, túto predzvesť utrpenia.

My všetci máme túto averziu voči smrti a prirodzený strach z nej. On však ešte viac ako my pociťuje túto priepasť zla. Spolu so smrťou pociťuje celé utrpenie ľudstva. Cíti, že všetko toto je ten kalich, ktorý má piť a do seba prijať všetko zlo sveta, všetky hrôzy, všetku nenávisť voči Bohu a všetky hriechy.

Môžeme teda pochopiť, ako je Ježiš zo svojou ľudskou dušou terorizovaný pred všetkými týmito skutočnosťami, ktoré v celej ich krutosti pociťuje. „Moja vôľa“ by spočívala v odmietnutí tohto kalicha. Túto „moju vôľu“ však podriaďuje „tvojej vôli“, čiže Božej vôli, vôli Otca, ktorá je aj vôľou Syna. A tak Ježiš pretvára v tejto svojej modlitbe prirodzenú averziu proti „kalichu“, proti jeho poslaniu zomrieť za nás. On pretvára túto svoju prirodzenú vôľu na „áno“ Božej vôli.

Človek je sám o sebe pokúšaný protirečiť Božej vôli a túži nasledovať iba svoju vôľu. Cíti sa slobodný iba vtedy, keď je úplne autonómny. Stavia svoju autonómiu proti heteronómii plnenia Božej vôle. Toto je celá dráma ľudstva. No v skutočnosti je táto autonómia pomýlená. Toto vloženie sa do Božej vôle nie je otroctvom, ktoré ničí moju vôľu. Je to naopak vloženie sa do pravdy a lásky, do dobra.

Ježiš túto našu vôľu pozdvihuje k vôli Božej a zjednocuje je s vôľou Otca: „Nie moja, ale tvoja vôľa.“ V tomto pretvorení „nie“ na „áno“, v tomto vložení vôli stvorenstva do vôli Otca, pretvára celé ľudstvo, vykupuje nás a pozýva nás konať podobne: vyjsť z nášho „nie“ k „ánu“ Syna. Je tu aj moja vôľa, ale rozhodujúca je Otcova vôľa, pretože táto je pravdou a láskou.

Traja svedkovia zaznamenali vo Svätom písme hebrejsko-aramejské slovo, ktorým sa Pán prihovára Otcovi. Volá ho „Abbá“, čiže „Otče“. No toto vyjadrenie „Abbá“ je veľmi dôverným oslovením otca, ktoré sa používa v rodine a ktoré dovtedy nebolo nikdy použité v súvislosti s Bohom. Tu vidíme, že Ježiš hovorí ako v rodine, rozpráva sa ako syn s otcom. Vidíme tu mystérium Trojice: Syn, ktorý hovorí s Otcom a vykupuje ľudstvo.

V tejto dráme v Getsemanskej záhrade Ježiš plní úlohu veľkňaza, pretože prináša ľudskú bytosť, so všetkými svojimi problémami a trápeniami k Božím výšinám. Práve v tejto dráme v Getsemanskej záhrade, keď sa zdá, že Božia sila už tam nie je prítomná, Ježiš plní úlohu veľkňaza a tým otvára nebo.

Sokrates, na rozdiel od Ježiša s jeho úzkosťou a utrpením, zostáva pokojný a bez nepokoja zoči-voči smrti. Môžeme obdivovať tohto filozofa, ale poslanie Ježiša bolo iné: jeho poslaním bolo priniesť v sebe celé naše utrpenie, celú ľudskú drámu. A preto práve toto pokorenie v Getsemanskej záhrade je podstatným pre poslanie človeka-Boha: otvára tým brány neba, otvára nebo – tento stánok Najsvätejšieho, ktorý až doteraz oddeľoval človeka od Boha a teraz sa otvoril skrze jeho utrpenie a poslušnosť.

(Pp. Benedikt XVI., 2011)


 

 

Farnosť Stará Bystrica 2011
Powered by Sincerus CMS