Pohreb I.
1. katechéza o pohrebe
(31. cezročná nedeľa v roku A)
Dnes sme počúvali v evanjeliu Ježišovu výčitku na adresu zákonníkov a farizejov (Mt 23, 1-12).
Je zaujímavé, že Pán Ježiš hovorí tieto slová tak zástupom, ako aj svojim učeníkom. Čo to znamená? Pravdepodobne nás všetkých pozýva, aby sme spozorneli voči všetkým tým nešvárom, ktoré boli vlastné učiteľom Zákona a farizejom. Aby sme sa od nich len povýšene neoddelili v ilúzii, že nás sa to netýka. Je potrebné odkryť svoje vlastné pokrytectvo, ktoré vidíme na druhých, a obrátiť sa znova ku Kristovi. Každý z nás je niekedy tým, ktorý hovorí a nekoná, chce od druhých to, čo sám nerobí, snaží sa vyzerať pred druhými dobre – pretože do stredu svojho života stavia seba, a nie Boha.
Všetky snahy učiteľov Zákona a farizejov s remienkami, strapcami a poprednými miestami nám možno pripadajú komické; najhoršie ale je, že to všetko platí aj o nás, len možno v iných ohľadoch a kulisách. My dnes neriešime strapce, ale značkové oblečenie, množstvo „lajkov“ či sledovanosť svojich stránok, známosti s významnými ľuďmi, hodnosti a posty – a to žiaľ aj v Cirkvi. Bývame zákonnícki a povýšení voči tým, čo sa tak nevyznajú v duchovných veciach. Skrátka zákonníctvo a farizeizmus sú bežné choroby veriacich ľudí, najmä náboženských „profesionálov“.
V tieto dni sa častejšie vydávame na naše cintoríny, aby sme skrášlili hroby našich blízkych. Má to nejaký zmysel? Prečo k hrobom prichádzajú aj ľudia neveriaci, zapaľujú sviece, stoja v tichom zamyslení? Človek má totiž v sebe zakódovanú túžbu po živote. A keď sa aj myšlienke na večný život akokoľvek bráni, táto túžba je predsa silnejšia a človek ju podvedome dáva najavo.
A prečo a ako tam prichádzame my, veriaci? Nie je aj v našich postojoch na cintorínoch mnoho farizejského?
Treba zdôrazniť, že každý hrob je skutočne posvätné miesto, ktoré si zaslúži našu úctu. Preto má veľký význam aj pre veriaceho človeka návšteva cintorína, starostlivosť o hroby. Samozrejme, pre nás veriacich by to nemalo byť to, že sa chceme pred inými ukázať, čo si môžeme dovoliť a pod. (Strapce na rúchach...) Honosný pomník, drahé stavby z mramoru a všeličo možné na nich určite mŕtvemu nepomôžu. Preplnenosť na povrchu môže niekedy hovoriť aj o prázdnote vo vnútri...
Naša starostlivosť o hroby by tiež mala hovoriť (a aj hovorí) o našej viere (neraz možno hovorí o chabej viere). Niekedy pri prechádzke po niektorom cintoríne, čítajúc nápisy na pomníkoch, nás možno až zamrazí, aká beznádej sála z týchto kameňov. (Ozaj, vieme, čo máme napísané na hroboch našich blízkych?)
O stave našej viery hovorí aj naša účasť na pohreboch. Keď prichádzajú k nám ľudia odinakiaľ, môžu z nášho správania na pohrebe vyčítať, že sme skutočne veriaci? Že veríme vo večný život? Mnohí svoju vieru akosi nevieme prejaviť. Možno nás to nikto nenaučil, možno sme si na všeličo zvykli. Ale ja cítim, a možno aj mnohí z vás, že je potrebné pohnúť sa z miesta.
V prvom rade je potrebné si uvedomiť a ujasniť, čo je pohreb? To nie je divadlo. Tam nejdeme na to, aby sme pozorovali, čo robia druhí, či tu je ten alebo onen, čo má kto oblečené, či niekto plače a ako. To by neobstálo ani na občianskom pohrebe, lebo aj ten má byť prejavom úcty. A kresťanský pohreb je diametrálne odlišný od občianskeho. Kresťanský pohreb má svoju hĺbku.
Čo je teda kresťanský pohreb? Pohreb kresťana je nádhernou spoločnou modlitbou farského spoločenstva za svojho zomrelého brata alebo sestru. V tejto spoločnej modlitbe odovzdávame nášho brata alebo sestru Pánovi a vyjadrujeme našu vieru v zmŕtvychvstanie a nádej nového života. O tom musia svedčiť aj naše postoje i modlitby a piesne. Z toho nám vyplýva, že liturgické spevy pri pohrebe by sme mali spievať všetci. A preto považujem za dôležité si tieto spevy postupne vysvetliť, aby sme si ich osvojili, aby sme ich vedeli a chceli aj spoločne spievať.
V deň Spomienky na zosnulých sme pri sv. omši počúvali úryvok zo Svätého písma z Knihy Jób. Pripomenieme si tento text z prekladu Jeruzalemskej biblie: „Kiežby moje slová boli zaznačené, kiež by ich vyryli ako nápis... Ja viem, že môj Obranca (Vykupiteľ) žije... Keď zasa precitnem, postaví ma k sebe a v tomto tele uvidím Boha... na vlastné oči ho uvidím...“ (Jób 19, 23-27).
A práve tento text sa pretavil do jedného nádherného pohrebného spevu, ktorý sa môže pri pohreboch používať ako žalm medzi čítaniami. Mohli by sme povedať, že je to akési pohrebné krédo, vyjadrenie našej viery vo večný život.
Verím, že môj Vykupiteľ žije, verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme.
R/. Vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa.
Ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči.
R/. Vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa.
Hlboko v srdci mám túto svoju nádej.
R/. Vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa.
Na sviatok Všetkých svätých sme si hovorili o tom, že svätí sú naši priatelia, ktorí nás o.i. očakávajú. Môžeme povedať, že pri pohrebe my sme tí, ktorí s úctou odovzdávame zomrelého, jeho telo s úctou kladieme do hrobu (my – Cirkev putujúca), a jeho dušu títo naši priatelia (Cirkev oslávená) nesú tam, kde my ešte nemôžeme – pred tvár nebeského Otca.
Toto vyjadruje ďalší krásny spev, ktorý by sme nemali len počúvať, ale spoločne spievať:
Svätí Boží, príďte na pomoc, anjeli Pánovi, ponáhľajte sa v ústrety.
Vezmite túto dušu a zaveďte ju pred tvár Najvyššieho.
Nech ťa prijme Kristus, ktorý ťa povolal. A nech ťa anjeli vovedú do lona Abrahámovho.
Vezmite túto dušu a zaveďte ju pred tvár Najvyššieho.
Odpočinutie večné daj mu/jej, Pane, a svetlo večné nech mu/jej svieti.
A zaveďte ju pred tvár Najvyššieho.
Keď už takto viac poznáme texty, iste sa nám pohreb môže stať nie iba záležitosťou smútku, ale aj vnútornej vyrovnanosti a radosti. Veď tej bolesti tam je dosť, najmä u tých, ktorí sú poznačení odchodom svojho milovaného blízkeho človeka. Kresťanský pohreb by mal do tohto smútku a bolesti vniesť nádej. A tak sa dá povedať, že aj pohreb – napriek smútku a bolesti – môže byť pekný.