Myšlienky na adoráciu – Zelený štvrtok 2021
Rozšírenie homílie zo Zeleného štvrtka (Večerná omša na pamiatku Pánovej večere)
(vhodné použiť pri bdení alebo adorácii v noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok)
Myšlienky na adoráciu – Zelený štvrtok 2021
V tú noc, ktorú si dnes pripomíname, Pán Ježiš zápasil v Getsemani, bol zradený Judášom, uväznený, protiprávne postavený pred Veľradu (nebolo dovolené zvolávať Veľradu v noci), bol ponižovaný a mučený. Svätý Lukáš evanjelista poznamenáva: Mnoho iných klamstiev hovorili proti nemu. Bola to strašná noc, ale zároveň aj noc zjavenia sa Lásky – Lásky absolútnej, večnej, odpúšťajúcej.
Rozjímajme o umučení Ježišovho Srdca – zradeného, osamelého. Buďme s Pánom v Getsemanskej záhrade, kde prežíval ukrutný strach a potil sa krvou. Pamätajme, že do zážitkov v Getsemani zahŕňal Pán svojou láskou všetkých ľudí, najmä strachujúcich sa, vydesených, plačúcich, zápasiacich s pokušeniami pochybností. Rozjímajme tiež o bolestnom stretnutí s Judášom, ktorý bozkom zradil svojho Majstra a ktorého Ježiš do poslednej chvíle túžil zachrániť, keď hovoril: Priateľu, načo si prišiel? (Mt 26, 50). Potom kontemplujme zajatie, útek učeníkov a všetko to, čo Ježiš vytrpel v tmavom väzení. Majme súcit s Pánom, dávajme mu náhradu za vlastné hriechy i hriechy celého sveta, ktoré boli príčinou jeho umučenia, najmä za urážky, ktoré stále zakusuje v Najsvätejšej Sviatosti.
Vstupujúc do hĺbky Ježišovho umučenia však nedovoľme, aby smútok ovládol naše srdcia, keď pred ním zotrvávame. Umučenie Pána, ktoré sa sprítomňuje v Eucharistii, je veľkým mystériom lásky! Preto zostaňme v hlbokej radosti a vďačnosti a tak odpovedajme na nekonečnú Pánovu lásku našou ľudskou láskou.
V bohoslužbe slova dnešnej svätej omše sme až trikrát počuli príkaz: Toto robte! Tento príkaz dva razy zapísal sv. Pavol, keď opisoval okamih ustanovenia Paschy Nového zákona, čiže Eucharistie, a tiež ustanovenia sviatosti úzko spojenej s Eucharistiou – sviatosti kňazstva. V Prvom liste Korinťanom teda čítame: Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku. (...) Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku (1 Kor 11, 24. 25). Tento Kristov príkaz: Toto robte! sme čítali aj na stránkach dnešného Evanjelia. Tu sa on tiež nepriamym spôsobom vzťahuje na Eucharistiu a kňazstvo, ale Pán ho priamo spája s novým prikázaním lásky – lásky podľa vzoru tej, akou nás On miloval.
Z Pánovho Srdca pochádzajú dary, ktoré zahrnul do príkazov: slávte Eucharistiu; mocou môjho kňazstva sprítomňujte Paschu; a milujte sa navzájom, tak ako som vás ja miloval. V plnení týchto troch prikázaní je obsiahnutá celá podstata kresťanstva. Preto Pán Ježiš, hoci tieto príkazy priamo adresoval svojim apoštolom, predsa ich zanechal celej Cirkvi, a teda každému z nás. Pýtame sa teda dnes Pána: „Ako splniť tvoje prikázanie? Ako ti zachovať vernosť? Ako byť poslušný tvojim príkazom?“.
Paschálna moc Eucharistie
Dnes, keď slávime svätú omšu Pánovej večere, nielenže spomíname na udalosti z Večeradla, ale ich aj prežívame – stávame sa ich účastníkmi. V našom kostole sa deje to isté, čo sa stalo vo Večeradle. Nemusíme teda závidieť apoštolom to, že prežívali priamo udalosť Poslednej večere. V istom zmysle sme dokonca v lepšej situácii, lebo máme dvetisícročnú skúsenosť Cirkvi – toľkých svätých, toľko svedectiev viery, toľko doktrinálnych rozhodnutí a teologických vysvetlení. Prichádza k nám ten istý Kristus, ktorý vtedy jedol Paschu so svojimi učeníkmi. Prichádza vo svojom pravom tele a krvi, ktoré ukryl pod sviatostnými spôsobmi chleba a vína.
V Eucharistii sa nám ten, ktorý príde súdiť živých i mŕtvych, pred ktorým sa chveje vesmír, dáva v kúsku chleba. Túži byť pre nás pokrmom, aby sme ho požívali, zjednotili sa s ním tak, ako je to len možné. Jeho šťastím totiž je prebývať nielen uprostred nás, ale v nás, v našich srdciach, v hlbinách nášho bytia. S akou láskou Pán Ježiš obsiahol pre nás v kúsku chleba svoje umučenie, smrť, svoje zmŕtvychvstanie i nanebovstúpenie, aby týmto spôsobom nás neustále posilňoval svojou Paschou, ktorá dáva konečný zmysel nášmu životu! On, keď vo Večeradle ustanovil Eucharistiu, myslel na každého človeka, každého poznal po mene. A s bezhraničnou láskou sa vydal do rúk človeka, vystavujúc sa podceňovaniu, zavrhnutiu, ba dokonca sprofanovaniu toho daru nad všetky dary – Najsvätejšej Eucharistie.
Dnes si každý z nás musí položiť otázku: Ako prijímam tento dar? Zamysli sa teda, čím je pre teba Eucharistia. Ako si ceníš svätú omšu. Ako sa na nej zúčastňuješ.
Nediv sa, že účasť na Eucharistii ťa musí čosi stáť, lebo na tento najväčší Dar satan najviac útočí. Preto ťa počas svätej omše môže roztržitosť tak napádať, ako roj dotieravých múch. Vtedy môžeš pociťovať pokušenie nudy, znechutenia, nepochopiteľnú nechuť či dokonca neschopnosť modliť sa. Vtedy ti bude tvoja predstavivosť predkladať rôzne obrazy a ponúkať zvodné zaujímavosti. Neber to do úvahy! Odožeň zlé a vtieravé myšlienky! Vytrvaj! Vopred predpokladaj, že účasť na najsvätejších tajomstvách je poznačená vnútorným bojom. A neboj sa! Duchovný boj, to je „zápas“ so slabosťou, nemožnosťou i roztržitosťami, je pre teba veľkou šancou na víťazstvo. Víťazstvom totiž je to, že keď nemáš chuť ísť na svätú omšu, tak predsa ideš; že keď tebou zmietajú rôzne pokušenia, ty ich zavrhuješ a usiluješ sa zotrvať v sústredení. Usiluj sa dobre pochopiť zmysel týchto zápasov. Aj to je účasť na Pánovej obete, ktorá ho tak mnoho stála.
A čo má robiť človek, ktorý je vinný, hriešny, poškvrnený? Tá obeta, sprítomňovaná v Najsvätejšej Eucharistii, „premáha zlobu, zmýva viny, hriešnikom vracia nevinnosť a radosť zarmúteným“, ako to budeme už zakrátko spievať na Bielu sobotu v chválospeve Exsultet.
Kristova krv, preliata za nás na kríži, „je duchovný nápoj, ktorý nás očisťuje“ (z Prefácie o Najsvätejšej Eucharistii). Vďaka tejto krvi môže každý začať od začiatku, hoci by bol najväčším hriešnikom. Iba táto krv skutočne očisťuje. Ona nielen obmýva zo špiny, ale znovu tvorí! Predsa každý človek – či si to uvedomuje alebo nie – túži mať šancu začať všetko od znovu – s novou sviežosťou, so získanou nevinnosťou. Jestvuje taká šanca!
Nie všetci chcú prijať toho, ktorý svoj život priniesol na obetu, aby človek mohol mať život na veky. Mnohí ho nechcú poznávať, nechcú ho prijímať do svojho srdca, nechcú ho adorovať. To, že mnohí nechcú – to je ich tragédia a zároveň veľká bolesť Ježišovho Srdca. Ak človek nevie, ak prežíva ťažkosti, ak zápasí s pokušeniami a vlastnou slabosťou – to nie je prekážkou ani tragédiou, lebo celá moc človeka je v Pánovom kríži. Kiežby človek chcel tú moc prijať! Bez Krista totiž nič nemôžeme urobiť. Iba s ním môžeme vystupovať do výšky. Iba s ním môžeme objať a uniesť vlastný kríž. Lebo to Kristus nesie náš kríž. To On je našou Paschou – naším prechodom zo smrti do života, naším víťazstvom na veky. Preto v utrpení, v súžení, v bolesti sa nesústreďuj na seba a na vlastné zážitky, ale mysľou i srdcom bež k Pánovi v Eucharistii. Prijmi ho do srdca a o nič viac sa netráp. Nemysli si, že ty sám vyriešiš problémy svojho života. Nie! Rieši ich Pán skrze svoju Paschu. On je vždy s tebou – vtedy, keď si v plnosti síl a myslíš si, že je celý svet pred tebou otvorený, i vtedy, keď zlomený vekom či chorobou trpíš a prežívaš pokušenia pochybností. Vždy je s tebou a žiada: „Odvážne prijímaj moju Paschu, so mnou všetko dokážeš“.
Kristovo kňazstvo
Aby Pascha mohla byť sprítomnená vo všetkých pokoleniach, Pán Ježiš ustanovil sviatostné kňazstvo. Apoštoli a ich nástupcovia dostali moc sprítomňovať osobu Ježiša Krista a jeho paschálne dielo, zvlášť pod eucharistickými spôsobmi chleba a vína. Nikto okrem kňazov nemá takú moc. Ani anjeli nemôžu konsekrovať chlieb a víno, ako to môžu robiť Pánom vyvolení a Duchom Svätým pomazaní ľudia!
Kňazstvo je Kristovým darom, darom zadarmo daným, nezaslúženým. Na stránkach Evanjelií čítame, že Ježiš si povolal tých, ktorých sám chcel (Mk 3, 13). A autor Listu Hebrejom píše: (...) túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh (Hebr 5, 4).
Pán sám si vyberá a povoláva tých, ktorí majú spravovať najsvätejšie mystériá. Nikdy im však neodníma slobodu! Človek môže odpovedať na tento dar veľkodušne, horlivo a s veľkou láskou, avšak môže aj zavrhnúť Božie vyvolenie, môže zradiť Pána ako Judáš, môže ho zaprieť ako Peter, môže byť zbabelý a utiecť ako ostatní apoštoli. Pán tak riskoval odpoveď človeka. Neukryl sa pred zavrhnutím. Nevybral si iba ľudí svätých, ani žiadnym spôsobom neobmedzil ich slobodnú vôľu. Dokonca, aj keď ho jeho vyvolení bolestne ranili, necúvol so svojou láskou, nikdy neodňal svoje dary, lebo ich miloval do konca.
Nie je to náhoda, že už v samých začiatkoch Cirkvi sa prejavila slabosť Božích vyvolených. Pán si nepovolal iba krištáľovo čistých ľudí. Nie! Pozri, pred kým prvý raz sprítomňuje svoju Paschu – pred apoštolmi, ktorí počas Pánovho uväznenia zutekali a nechali ho samého. Napokon sa všetci, s výnimkou Judáša, vrátili k Pánovi a po jeho nanebovstúpení a zoslaní Ducha Svätého s veľkou horlivosťou, pokorou a odvahou hlásali Radostnú zvesť, a všetci (okrem sv. Jána) podstúpili mučenícku smrť – hoci predtým sa ukázali ako ľudia slabí, a to veľmi slabí.
V tom spočíva dôležité poučenie pre nás. Ak to tak bolo na začiatku, znamená to, že to tak bude vždy. Ak sklamali Dvanásti, tak čo povedať o tých tisícoch a tisícoch kňazov počas celých dejín Cirkvi? Stáva sa aj dnes, že tí, ktorých Pán povolal k účasti na svojom kňazstve, sa ukazujú nielen slabí, ale niekedy aj veľmi nehodní! A predsa Pánov dar je nemeniteľný a nenarušiteľný. Nemôže ho zničiť ani umenšiť nehodnosť či hriešnosť človeka. Pozeraj predovšetkým na Pánov dar – na mystérium, ktoré Kristus sprítomňuje skrze službu každého kňaza. Jeho mystérium je vždy čisté, veľké, najsvätejšie. A láska, ktorú ti Pán dáva v Božom slove i vo sviatostiach, je vždy najväčšou láskou – Božou. V službe kňaza sám Kristus hovorí, sám Kristus krstí, rozhrešuje a dáva sa ti ako pokrm (porov. SC 7). A vlastne v tom tkvie veľkosť kňazstva! Nie v osobnej hodnosti, v zásluhách, schopnostiach či výsledkoch toho človeka. Veľkosť kňaza je v Kristovi – v Kristovi, ktorý stále miluje, odpúšťa, posväcuje a prichádza k tebe.
Na Kristovo kňazstvo teda treba pozerať s vierou a úctou, nezávisle od toho, kto sú tí, ktorí majú na ňom účasť. Prečo s úctou? Vzhľadom na Pána!
A predsa to má byť tak, že kňazi sú nielen hlásateľmi Božieho slova a správcami sviatostí, ale zároveň sú pravdivými svedkami Krista, sú jeho učeníkmi, ktorí ho nasledujú v obetavej a slúžiacej láske – v láske do konca. Žiaľ, v kňazských radoch bolo a je veľa zrád, mnoho pohoršení, neverností i zneužití. Avšak Boh je sudcom ľudských činov, nie človek! Každý kňaz sa bude sám zodpovedať pred Bohom za svoje správanie. Ale aj každý kresťan sa bude zodpovedať za to, či prijal Pánov dar skrze službu kňazov. Kristus nikoho neodvrhol. Ani Petra, ktorý ho zaprel pod prísahou. Spýtal sa ho iba na väčšiu lásku. A teda aj teraz sa Pán pýta vo svedomí kňaza, ktorý robí zle: Miluješ ma viac? (Jn 21, 15). Len či ten človek, tak ako Peter, horko plače, ľutuje, túži sa napraviť, začína od znova?
Nedotýkajte sa mojich pomazaných – volá Pán ústami žalmistu, keď myslí na vyvolený národ (Ž 105, 15). To volanie: Nesúďte kňazov! – potrebujeme počuť aj dnes. Boh sám ich posúdi. Ak teda počuješ na ich adresu mnoho obvinení – niekedy možno aj pravdivých –, ale ako často (a čoraz častejšie) falošných – nerob unáhlené závery! Dôležité je, aby kňaz spravoval sväto a čo najhodnejšie tajomstvá spásy. Hoci by ich celebroval nehodne, Pánov dar aj vtedy zostáva čistý a svätý.
Mysli skôr na to, že je veľký počet verných a svätých pastierov, ktorí v tichosti a pokorne plnia svoje kňazské poslanie, keď slúžia Bohu i ľuďom do konca. Že mnoho kňazov, aj v našich časoch, položilo život za vieru a pravdu. Že je mnoho takých, ktorí pracujú uprostred prenasledovaní, nepochopenia, často nesú kríž choroby, staroby i samoty. A pomysli aj na to, že mnoho kňazov – počas celých dejín Cirkvi – sa muselo namáhať, aby sa Radostná zvesť dostala až k nám.
To, že dnes môžeme počúvať Evanjelium, že máme Eucharistiu, že môžeme byť pokrstení, že sa môžeme spovedať a prijímať iné sviatosti – to je ovocie úsilia, práce, námahy, potu a krvi miliónov ľudí, ktorí verne splnili svoju kňazskú službu.
Ďakuj za dary, ktoré dostávaš skrze kňazskú službu! Koľko ľudí dnes zomiera bez zmierenia s Bohom, lebo nebolo kňaza! Sú na svete miesta, kde nie tak dávno ľudia vykladali ornáty na pustý oltár a modlili sa, čítali si liturgické texty, a keď sa blížili k slovám konsekrácie, zmĺkli a plakali – lebo nebolo kňaza! Beda kresťanovi, ktorý sa vysmieva z kňazstva, lebo sám ničí svoje korene, cez ktoré čerpá život!
Musíme pamätať, že satanovi veľmi záleží na tom, aby pretriasal a rozhlasoval hriechy kňazov, a tým posilňoval zlo a umenšoval dobro. Za kňazov sa treba modliť! Treba im pomôcť niesť kríž pokornou modlitbou a duchovnou obetou – možno nejaké utrpenie obetovať na ich úmysel! Kríž je totiž nerozlučne vpísaný do života a poslania kňaza! Ten, kto sprítomňuje obetu Pána, sám musí mať na nej účasť. V deň kňazskej vysviacky svätého Jána Bosca jeho matka povedala: „Pamätaj synu, že odteraz budeš sláviť najsvätejšiu obetu, to znamená, že musíš niesť kríž“.
Nezabúdajme na to, že aj od nás – od našej modlitby a duchovnej obety – závisí to, akí sú a budú kňazi. Tvoríme totiž jeden Boží ľud, jedno Kristovo mystické telo. Uvažuj teda dnes aj nad týmto: Modlím sa za kňazov? Modlím sa za nové povolania, aby nikdy nechýbali tí, ktorí budú sprítomňovať Krista a jeho najsvätejšiu obetu?
Pamätajme aj na to, že každý z nás – hoci rozličným spôsobom – má účasť na Kristovom kňazstve: kňazi – z moci vysviacky; všetci veriaci – z moci krstu a birmovania. Preto veriaci laici prinášajú Otcovi najsvätejšiu obetu nielen rukami kňaza, ale aj spolu s ním – ako to vyjadril II. vatikánsky koncil v Konštitúcii o posvätnej liturgii (SC 48).
Každý kresťan musí seba samého prinášať na obetu Otcovi, učiac sa tomuto postoju od Krista. Prinášanie obety Bohu je totiž podstatou kňazskej služby, a na tejto službe má účasť každý kresťan, hoci kňazi inak a ostatní veriaci inak.
Splnenie prikázania lásky
Už sme rozjímali o tom, že Pán Ježiš nám dal vo Večeradle nielen veľké dary: Eucharistiu a kňazstvo, ale aj nás poučil, ako ich prijímať, aby priniesli ovocie v našom živote. Tu Ježišova náuka dosahuje vrchol. Ježiš totiž hovorí svojim učeníkom: Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa navzájom milovali, ako som ja miloval vás (porov. Jn 13, 34). Predtým vlastným príkladom potvrdil túto náuku – v geste poníženia a pokory, umývajúc im nohy. Vtedy sa tiež na nich obrátil slovami: Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili tak, ako som ja vám urobil (Jn 13, 15).
Plnenie tohto prikázania je podmienkou chápania Eucharistie a jej pôsobenia na život človeka. A jeho každodenné plnenie je možné iba preto, že jestvuje Eucharistia, sviatosť lásky a jednoty. Vďaka Eucharistii sa stále posilňujeme Božou láskou, ktorú po prvý raz Duch Svätý vylial v našich srdciach pri svätom krste (porov. Rim 5, 5). Tento dar nás robí schopnými milovať tak, ako nás Kristus miloval.
Eucharistia nám neustále pripomína: buď darom pre iných, buď nezištným darom! Skláňaj sa nízko, aby si umýval nohy, čiže slúžil druhému človeku! Eucharistia je na to, aby sme sa naučili milovať! A nové prikázanie je preto, aby sme sa naučili pravdivo prežívať Eucharistiu.
Praktická láska je overením našej účasti na svätej omši. Ak totiž prijímaš telo za nás vydané a krv za nás preliatu, tak musíš mať autentickú účasť na tejto obete; prakticky to znamená – milovať tak, ako Kristus, ktorý miloval do konca. Keď teda prijímame Pánovo telo, ktoré sa vydalo v obetu, ukrižuj v sebe starého človeka, to znamená – ukrižuj to, čo sa protiví láske. Ukrižuj zlé myšlienky a súdy o blížnom, ukrižuj v sebe každý egoizmus. To je pravdivé slávenie Paschy, to je prežívanie Pánovej Paschy v sebe!
Dobre, že si kľakáš s vierou pred pozdvihnutou hostiou, hovoriac: „Pane, nie som hoden, aby si prišiel“. Ale zotrvávaš v tomto postoji, keď Pán prichádza k tebe v druhom človeku?
Pán nás dnes prosí: umývajte si nohy navzájom, čiže preukazujte si lásku – odpúšťajte, keď vám ktosi ukrivdí; nenoste v srdci urážky; poslúžte aj tomu, ktorý vás zranil. Neobmedzujte svoje city z takýchto dôvodov: „Ten si nezasluhuje moju lásku!“, „Nech prvý odprosí!“, „Pravda je na mojej strane!“. Tieto dôvody vás zavedú na scestie, sami zahyniete pod ich bremenom. Víťazom totiž nie je ten, kto má pravdu, ale ten, kto miluje! Služobná, pokorná, odpúšťajúca láska – to je pravdivé kresťanstvo! To je Evanjelium, o ktorom netreba diskutovať, ale ktoré treba prijať a vykonávať, lebo až vtedy, keď sa vykonáva, prináša radosť, pocit zmysluplnosti a postupné chápanie paradoxov Paschy (porov. Jn 7, 17) – totiž že autentická veľkosť je v pokore, že pravý zisk je v strate, a víťazstvo v láske, ktorá sa necháva ukrižovať (porov. Mt 10, 39; 20, 25-28). Bez vykonávania toho, čo Pán povedal, tieto paradoxy nikdy nepochopíme.
Avšak, aby sme vykonávali „mandátum nóvum“, treba sa zahľadieť na Krista. Treba stále kontemplovať jeho pokoru, poníženie, sklonenie sa k nohám apoštolov a umytie nôh. On – zradený, zavrhnutý, opľutý, umučený a ukrižovaný – stále vychádza k ľuďom a umýva im nohy. A tak to bude robiť na veky – (...) Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať (Lk 12, 37). Ako môže byť človek voči takejto Božej pokore pyšný? Ako môže vyjednávať: odpustiť či neodpustiť bratovi? Voči takejto Božej láske – láske, ktorá trvá večne, hoci je zavrhovaná a križovaná. Všetky ľudské žiale, námietky, zarytý odpor, závisť, nepriateľstvá sa musia roztopiť, tak ako sa topí sneh, keď zasvieti jarné slnko.
Živým plameňom lásky je Duch Svätý. On ťa v každej svätej omši napĺňa a zjednocuje s Kristom. Prijmi tento oheň z oltára a dovoľ, aby ťa premenil v seba. Vtedy zhorí v tebe to, čo nie je láskou.
O svätom pápežovi Jánovi Pavlovi II. kedysi povedali, že je „človekom prvých krokov“. Prečo? Lebo keď vstupoval do situácií, v ktorých tkveli urážky, ľady a bariéry dlhých storočí, on prvý vychádzal v ústrety, vydával svedectvo lásky a pokory podľa Kristovho vzoru.
Neboj sa byť takým človekom – „človekom prvých krokov“! A ak ním chceš byť, pros Pána o milosť. Pros ho o silu ku konaniu dobra, k odpúšťaniu krívd, k znášaniu tých, s ktorými ti je možno výnimočne ťažko. Dostaneš tú milosť. Pán ti udelí svojho Ducha, ktorý je Duchom lásky. A vtedy sa pomaly rozjasní. To, čo sa ti ľudsky zdalo ako slabosť, zažiari ako sila; to, čo sa zdalo ako hlúposť, pochopíš ako múdrosť; to, čo ťa pokorovalo, uvidíš ako svoju pravú veľkosť. Lebo to, čo je ľudsky malé, bezvýznamné, služobné a pohŕdané, ale plné lásky – má u Boha veľmi veľkú hodnotu. Možno povedať: nekonečnú.
Prečo váhaš, či to dokážeš? Prečo nedôveruješ, keď Ježiš hovorí, že pre toho, kto verí, je všetko možné?
— ♦ —