Ako svätiť nedele a sviatky
(v rámci duchovnej obnovy pred hodami 2025)
Bojím sa neraz, že my sme už zabudli svätiť sviatky. Naši rodičia a starí rodiča to ešte vedeli lepšie. Bojím sa, že je to veľmi zlý príznak. Pretože sviatky majú svoj zvláštny charakter a svoju zvláštnu funkciu.
Nie nadarmo určil Stvoriteľ človekovi svätiť sviatočný deň. To nebolo len tak.
Film Pokánie (1984) končí vetou: Načo je taká cesta, ktorá nevedie do chrámu?
Všetko je to tak, počnúc dejinami vesmíru. Keď ich sledujeme podľa Apokalypsy sv. Jána, tak nám to pripadá ako jedna vesmírna krížová cesta. Ale tá krížová cesta končí slávnosťou, svätením posledného dňa, keď sa všetko zjednotí v Kristovi, v láske, v Bohu v Novom nebi a Novej zemi. Načo by bola tá krížová cesta, keby nebolo tejto konečnej slávnosti?
Tak sa to dá premietnuť i do života každého z nás. Predovšetkým do života Kristovho. V Evanjeliu čítame: „Otec, osláv svojho Syna.“ „Musel trpieť a zomrieť a tak vojsť do svojej slávy.“ Načo by bolo jeho utrpenie, načo by bola jeho smrť, keby neviedla k tomu veľkému sviatku zmŕtvychvstania a Veľkej noci? Načo by to všetko bolo? Nemalo by to nijakého zmyslu.
A tak je to so životom každého z nás. Načo by bol náš ťažký život, keby neviedol k slávnosti, k sväteniu nášho osobného vzkriesenia, kde sa všetko javí v novej pravde, v novej sláve?
A toto všetko je premietnuté aj do tých malých úsekov nášho života – do našich týždňov. Tých 6 dní znázorňuje prácu, námahu, utrpenie a všetko, čo je s tým spojené. Siedmy deň znázorňuje vzkriesenie. Sviatok. Najväčší sviatok nášho života – sviatok nášho vzkriesenia. Načo by bolo tých šesť dní práce a námahy, keby nemali viesť do tohto sviatku, do tohto chrámu, kde sa nám znovu pripomína veľký sviatok nášho života na konci, keď sa skočia naše dni?
Nedele a sviatky – to nie je len tak: keď chcem – áno, keď chcem – nie. To je základný princíp, ktorý dáva zmysel celému týždňu. Nedele dávajú zmysel všetkým dňom nášho života, ktorý prežijeme v týždni, všetkej biede, utrpeniu, námahám. Tak ako zmŕtvychvstanie dáva zmysel Kristovej krížovej ceste, tak Nové nebo a Nová zem, sviatok zjednotenia všetkého v láske, dáva zmysel celoľudskej krížovej ceste.
Ak toto zanedbáme, ak prestaneme sviatky svätiť, všetko sa nám stane nezmyselnou, prázdnou únavou a utrpením, prázdnou, krížovou, nezmyselnou cestou, ktorá nevedie nikam.
Keď zoberieme nedeľu, sviatočný deň, je dobre zvýraznené, že centrom všetkého slávnostného a sviatočného je práve svätá omša. To, kde po pozdvihovaní vyslovíme: „Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“ Sem všetko vyúsťuje: do zvestovania smrti Kristovej a vyznávania jeho slávy a jeho zmŕtvychvstania, teda i do našej slávy, do veľkého konečného sviatku.
Strašne sa ochudobňujeme v celom živote, ak sme zabudli svätiť svoje nedele a sviatky.
Nedeľa nie je len voľný deň. U nás je to také prázdne slovo – „nedeľa“. Pochádza od slova „nedělat“, ako že je to len deň, keď sa nerobí. Je to strašne chudobné. O čo bohatšie to má napr. latinčina, v ktorej je to „deň Pánov“ (dies Dominica), alebo nemčina, v ktorej je to „deň Slnka“ (Sonntag). A najkrajšie to má viete kto? Ruština. V ruštine je nedeľa „voskresenije“ – vzkriesenie. To je naozaj plný zmysel tohto sviatku a plný zmysel tohto dňa.
Ak budeme všetko usmerňovať k tejto nedeli, všetko dostane svoj slávnostný, sviatočný charakter. Aj tá ťažká námaha celého týždňa. Budeme vedieť, že je to cesta, ktorá vedie do chrámu, k tým veľkým slovám: Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve – kým sa s tebou nezjednotíme v sláve v ten posledný nádherný sviatok zjednotenia všetkého v Novom nebi a Novej zemi.
Je možné, aby sme sa tohto zriekli? Čo nám zostane z nedieľ i z tých obyčajných týždňov, keď tam tohto nebude?
Buďme dosť múdri a vážme si svoj život a nechcime ho len tak zašantročiť ako niečo zaprášené, nechutné, nezmyselné. Pre nedostatok svätenia nedele je dnes náš život taký trápny, nechutný, ťažký a unudený. Pre nedostatok svätenia tohto dňa.
Veľmi pripomínam, aby to nebolo len chodenie do kostola. Aby to bolo skutočne svätenie. Aby v našich domoch bolo poznať, že dnes je sviatok, dnes je nedeľa. Aby sme vedeli všetko inak robiť: inak stôl prestrieť, inak všetko ostatné upraviť, aby u nás bola skutočná sviatočná nálada.
Okrem toho máme sviatočné dni okrem nedieľ obohatené o rozličné sviatky v roku. Niektoré sú dôležitejšie, niektoré menej dôležité. Bolo by veľmi treba, aby sme vedeli, čím ktorý sviatok obohacuje naše sviatočné dni, aby sme vedeli, čo svätíme. Poväčšine, keď je sviatok, ľudia idú do kostola, ale ani nevedia, čo svätíme. A deti to vôbec nevedia.
Deti, chlapci a dievčatá, keď počujete v nedeľu vyhlasovať nejaký sviatok, pýtajte sa oteckov a mamičiek, čo sa to svätí, prečo je tento sviatok. Nedajte im pokoj, kým vám to nevysvetlia. Oni to predsa musia vedieť za celý život. A keď nevedia, nech sa to nejakým spôsobom dozvedia.
Aby sme sa vedeli na každý sviatok tešiť. Aby to nebolo len tak, že sa posielame do kostola – a nechce sa nám. Aby sme tam išli s radosťou, že v kostole si pripomíname niečo veľmi sviatočné v našom osobnom živote. Pretože každý sviatok je sviatkom každého z nás, je veľmi dôležité, aby sme to vedeli.
Viem, že nie je veľa rodín, ktoré si o tom môžu spokojne rozprávať. Ale aspoň tam, kde sú takí, čo majú o to záujem, by si to mali udržiavať. Aby nedele a sviatky boli pre nás dňami veľkej nádeje nového života – nádeje nášho vzkriesenia, konečného sviatku nášho života, konečného chrámu, do ktorého vedie cesta nášho života. Aby sme sami nemuseli povedať o svojej životnej ceste: Načo bola taká životná cesta, keď aj tak neviedla do nijakého chrámu?
Nuž toto sú sviatočné dni.
Bolo by treba hovoriť o liturgických obdobiach v roku. Každé obdobie v roku máme obohatené nejakým veľkým tajomstvom toho života, ktorý priniesol Kristus. Bolo by treba, aby sme to prežívali. Bolo by treba o tom veľa hovoriť. Snažme sa aspoň naladiť sa na to, že si nedeľu spravíme slávnostným dňom, aby nám pripomínal konečný sviatok nášho života pri vzkriesení. Aby to bolo niečo, čo vstupuje do nášho každodenného života ako lúč z iného sveta, krásneho, čistého a dobrého – a my ho prijímame s radosťou a s láskou.
Nenechajme to len tak, aby sa nestalo, že svätíme, a ani neviem, čo svätíme.
Je to katastrofa, keď ľudia svätia nedeľu tak, že si ani len nespomenú na nič šľachetného a krásneho, len sa viac-menej nudia alebo sedia pred televízorom.
K tomu televízoru by som chcel niečo povedať. Staré múdre príslovie hovorí, že oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Kým oheň slúži tam, kde chceme, tak je jednou z najvzácnejších vecí v našom živote. Ale keď sa rozhorí tam, kde nechceme, tak sa stane pánom, ktorého nemožno ovládať – potom beda.
Toto presne platí o televízii. Je dobrý sluha, ale zlý pán. Ak sa staneme otrokmi televízie, tak nám zoberie všetko, čo je krásne a šľachetné v nás. Všetko to sviatočné z nedele nám odbúra a zostane nám len prázdnota a hlúpe civenie na niečo, čo nám aj tak nič nedáva.
Viem, že to dnes nikto nezariadi tak, aby v dome nebol televízor a aby sme sa naň nepozerali. Ale mal by som jeden návrh. Pokúste sa v nedeľu pri obede alebo pri večeri celá rodina sa dohodnúť, čo budete v týždni spoločne pozerať. Dohodnite sa na tom ešte v nedeľu dopredu podľa televízneho programu. A potom televízor inokedy nezapínajte. Určite sa nájdu aj dobré programy, ktoré stoja za to, aby sme si ich pozreli. Skúste si ich vybrať a spoločne sa dohodnúť: na toto sa budeme v týždni dívať, na nič iné. Uvidíte, že vás to bude spájať, lebo to bude záležitosť vašej vzájomnej dohody.
Možno je málo rodín, v ktorých sa to dá uskutočniť. Ale ak nie spoločne, tak každý z nás nech si to pozrie, a nech sa dopredu rozhodne: toto budem pozerať a nič viac. Uvidíte, že sa televízor stane vaším sluhom, a nie pánom, ktorý zotročuje. Nie je možné, aby sme sa tomu poddali a stali sme sa otrokmi, ktorí nedokážu vytvoriť sviatočné ovzdušie vo svojich nedeliach a sviatkoch. Hádam sme dosť hrdí na to, aby sme si vedeli rozkázať i v tejto veci. Uvidíte, ako vám to všetko pomôže a ako bude všetko v týždni usmernené k sviatočnému dňu – k nedeli, aj k tomu veľkému sviatku na konci vekov.
Len ak to pochopíme, budú mať naše nedele i sviatky i celý náš život svoj pekný charakter a budeme vedieť, prečo žijeme, prečo sa namáhame a prečo trpíme.
(P. Jozef Porubčan SJ, Príprava na 200. výročie posviacky chrámu, 5)