Ako chápať sväté prijímanie
(v rámci duchovnej obnovy pred hodami 2025)
Ak sme hovorili o krste ako o vstupe do čistého života v jeho najčistejšom, najpravdivejšom, najláskavejšom, najbohatšom chápaní, tak táto myšlienka sa v našich generáciách rozširuje i na sväté prijímanie i na birmovku.
V prvej Cirkvi sa to všetko dialo naraz. Odtiaľ pochádza i to, že na 1. sv. prijímanie sa deti obyčajne obliekajú do bieleho, podobne aj na birmovku (ak nie do bieleho, tak sa aspoň pekne, sviatočne oblečú). Má to symbolizovať to pôvodné v prvej Cirkvi.
V prvej Cirkvi boli krst, prvé prijímanie i birmovka súčasne. Biele rúcho symbolizovalo ten nový život, do ktorého vstupovali. U nás, keď krstíme deti, tak o tom nevedia. Do tajomstva nového života začínajú vstupovať až vtedy, keď začínajú chápať, teda pri 1. prijímaní a pri birmovke.
Je veľmi dôležité, aby sme sa my dospelí k tomu vrátili.
Deti majú predovšetkým radosť z pekných šiat, z peknej oslavy, z peknej parády. Ale je treba, aby sme my, ktorí sa možno ani nepamätáme, ako to bolo, keď sme my boli pri 1. sv. prijímaní, aby sme si teraz dobre uvedomili, o čo vlastne ide, aby sme z tohto hľadiska mohli chystať aj naše deti na 1. prijímanie. Pretože nakoniec i v mysli dospelých kresťanov sa zakorenil taký pohľad na toto všetko, aby dieťa malo čím krajšie šaty, aby potom malo čím lepšiu spomienku, fotografujeme sa atď. Nanajvýš deťom rozprávame o tom, že príde Pán Ježiš, aby sa tešili. Taká návšteva Pána Ježiša pre potešenie. – To hlavné nám zostáva stranou. Tu naozaj ide o vstup do nového života. Všetka tá sláva, čo robíme okolo toho, to je len sláva na počesť toho nového, čistého, krásneho, pravdivého života. A v čom je ten nový život? V čom je jeho pravdivosť a čistota?
Iste, deti sa zo všetkého tešia. Čítal som o jednom malom černoškovi, ktorý bol na sv. prijímaní. Tešil sa, vyskakoval od radosti. Pýtali sa ho: „Prečo sa tak tešíš?“ – „Bol som na svätom prijímaní.“ Moja mamička mi vtedy povedala, keď som to čítal: „Deti sa zo všetkého radujú. To ešte nič neznamená. Ktovie ako chápal to prijímanie, keď sa z toho radoval. Deti sa zo všetkého radujú.“ – Iste, je to jedna stránka detskej radosti – z toho vonkajšieho, pekného.
Možno sa budete diviť, keď poviem, že musíme viesť deti, aby sa radovali z niečoho väčšieho, krajšieho a pravdivejšieho, že tam ide o niečo viac, ako len o to, že dieťa prijme chlieb premenený na Kristovo Telo. Že tam ide predovšetkým o veľké tajomstvo lásky. To nie je samoúčelné, že sa ten chlieb mení na Kristovo Telo. Ide predovšetkým o to, čo sa tam hovorí: telo, ktoré sa obetuje; krv, ktorá sa vylieva z lásky za druhých.
Dieťa a každý pri sv. prijímaní by si mal byť vedomý toho, že je to dotyk s tou najväčšou láskou, aká je možná, a že my preto ideme na sv. prijímanie a On k nám preto prichádza, aby nás viedol k tomuto hlbšiemu, lepšiemu, pravdivejšiemu životu.
Poznal som jedného chlapca. Mal asi 10 rokov, keď bol na birmovke. Po birmovke, ako to obyčajne býva, mali doma slávnostný obed. Keď sa všetci rozišli, chlapec si zobral čistý kapesník, nabral doňho koláčov i kus mäsa, čo zostalo po obede. Poobzeral sa, či sa naňho nikto nedíva, a ticho sa vytratil von do poľa. Zamieril k jednému stromu neďaleko ich domu a tam ho už čakal iný chlapec. Dohovorili sa ešte pred kostolom.
Ten druhý chlapec bol taký zanedbaný, zaostalý. Bol sirota a slúžil. Ako to obyčajne bývalo, aj na birmovku išiel len tak ako jeden z posledných, aby to mal. Málokto sa staral o to, ako bude oblečený. Chlapec bol z toho smutný. Pred kostolom sa mu tento prihovoril: „Vieš, u nás to bude také zlé: prídem domov a nikto sa nebude o nič starať, len keď bude treba ísť s kravami na pole, potom ma zavolajú.“ Ten druhý mu povedal: „Prídi k nám.“ – „Čo budem u vás robiť?“ – „Prídi k nám a počkaj ma pod tým stromom.“ – „Dobre.“
Teraz sa teda stretli. Chlapec nabral z domu čo mohol najlepšie, prišiel a rozvinul to pred ním. Tomu oči zažiarili, lebo ani v tento deň nebol nijako zvlášť najedený. S chuťou sa pustil do toho a pojedol to. Potom chvíľu posedeli, ponaháňali motýľov a išli každý domov, pretože ten chlapec musel ísť poobede s kravami na pole.
Keď sa tento vrátil domov, mamička si ho všimla: „Prosím ťa, čo to má znamenať? Kde si s tým bol?“ Chlapec jej to všetko porozprával, čo a ako, a nakoniec povedal: „Vieš, mamička, ja som počul, že Pán Ježiš povedal, že čokoľvek urobíme jeden druhému, že jemu urobíme. Ja som to dnes chcel Pánu Ježišovi takto. Mamička, mne je dnes z toho strašne dobre.“
I takto sa možno radovať po 1. prijímaní, i takto sa možno radovať po birmovke. I takto sa môžu deti radovať.
Možno znovu povieme: Ale čo, veď dieťa sa z hocičoho raduje. Ale ja toho chlapca poznám, v ňom to zostalo stále až do staroby: radosť z toho, že môže dobre spraviť. Radosť z toho, že v láske k obyčajným bratom a sestrám, ktorých stretne, vidí stretnutie s Kristom.
Je možné vytvárať takéto pozadie sv. prijímania a birmovky. Ide len o to, aby sme to my dospelí zobrali vážne. Aby sme si uvedomili, že tu ide o to, aby sa dieťa stávalo stále lepším človekom, aby sme sa i my stávali stále lepšími ľuďmi.
Veľmi často chápeme spoveď tak, že sa spovedáme preto, aby sme mohli ísť na sv. prijímanie. Ale to nie je celkom tak. Isteže, po spovedi chodievame na sv. prijímanie, pretože na sv. prijímanie máme ísť vždycky, keď nemáme ťažký hriech – a po spovedi ho nemáme. Takže to je samozrejmé.
Ale na spoveď chodíme preto, aby sme si skontrolovali život, vylepšovali, čo sa vylepšiť dá, kontrolovali svoju lásku a napravovali chyby a stále sa znovu rozhodovali byť lepšími ľuďmi, aby sme formovali svoju osobnosť k zrelej ľudskosti podľa miery Kristovej. Pre toto chodíme na spoveď.
A na prijímanie chodíme takisto preto. Nie preto, že sme dobrí, ale preto, aby sme sa stali lepšími. Kristus prichádza k nám preto, aby nám pomohol, aby nás viedol k tomu, aby sme boli stále lepšími ľuďmi.
O toto ide pri krste, o toto ide pri sv. prijímaní, o toto ide pri spovedi. Keď to takto zoberieme, budeme vidieť, ako je potom všetko iné.
Byť dobrým človekom. – Zase sme tu pri jednom probléme, ktorý je pri výchove detí veľmi výrazný a dôležitý.
Jednému dievčatku po sv. prijímaní mamička hovorila: „Musíš byť teraz dobrá, aby si mohla každý večer chodiť na sv. prijímanie.“ – „Dobre, mamička, budem.“ Prešiel deň, dva, tri, štyri – naraz dievčatko príde k mamičke: „Mamička, musím byť ešte dlho dobrá?“
Možno že tomu rozumieme. To dievčatko to tak videlo, aj mamička to tak videla, že dobré bude vtedy, keď nebude behať, keď nebude vystrájať, keď bude ticho sedieť v kúte, keď na slovo všetko poslúchne. Ale to bolo pre to dievčatko neznesiteľné. To bolo čosi, ako keby bolo zavreté v klietke.
Byť dobrým – to je také, ako bol ten chlapec: mať vo svojom srdci túžbu dobre spraviť a byť si vedomý toho, že keď niekomu dobre spravíme, tak je to naozaj veľké stretnutie s Kristom, ktorému sme dobre spravili. Toto je tá dobrota.
Samozrejme, ak budeme od detí čakať po sv. prijímaní, že budú také dobré, že už nebudú veselé, že už nebudú vystrájať – to by sme im chceli zobrať ich detstvo. To je najkrutejšie, že rodičia vidia dobrotu dieťaťa v tom, že im nerobí nijaké starosti, že sa dobre učí, že si samo všetko spraví. Ale či má vo svojom srdci lásku alebo nelásku k tým druhým, to akoby nás ani nezaujímalo. A toto znamená byť dobrým. To znamená byť stále lepším človekom.
Dobre si to porovnajme jedno s druhým, aby sme vedeli, že budeme chodiť do kostola s tým, že chceme byť lepšími, a že byť lepšími znamená, že budeme mať ku každému dobré srdce, že budeme mať cit pre každého, kto trpí, a budeme tam, aby sme mu aspoň trochu mohli pomôcť, a že budeme ľuďmi, ktorí budú vedieť do nekonečna odpúšťať.
Ak budeme takto chápať svoju dobrotu, potom nám deti nebudú hovoriť: „Musím byť ešte dlho dobrý?“ Pretože z tej dobroty budú mať radosť.
„Ako mi je z toho teraz dobre!“ povedal ten chlapec. Takúto radosť sa musíme učiť hľadať aj my sami. Ako naučíme deti takto sa radovať, ak to my sami nebudeme vedieť?
Toto je to, čo treba vedieť o krste, o 1. sv. prijímaní, o birmovke. To všetko stojí na počiatku veľkej snahy byť lepším človekom. O toto ide.
Tento kostol už videl veľa slávností 1. sv. prijímania. Kiežby tieto slávnosti mali čím ďalej, tým viac túžby po väčšej láske, po väčšej dôvere, po väčšej nádeji nového života, symbolizovaného tým bielym rúchom, ktorý bude potom charakterizovaný čistou pravdou, čistou láskou, čistým šťastím! Už to nebude len také povrchné, aby nám bolo dobre a príjemne, ale aby sme boli dobrí a aby sme v tomto objavovali stále nové šťastie.
Nikto by sa nemal zrieknuť takej ctižiadosti, aby na nás poukazovali, ako na prvých kresťanov: Pozrite, akí sú to dobrí ľudia. Pozrite, ako sa milujú! Tohto sa nesmieme zrieknuť, pretože toto je poznávacie znamienko každého z nás. Ak nás nebudú podľa tohto poznať, všetko ostatné bude nepravdou. A my sme predsa preto boli pokrstení, preto sme boli na 1. sv. prijímaní, preto chodíme spoveď a na sv. prijímanie, aby sme vynikali touto láskou, ktorá bude každému biť do očí. Pretože byť dobrým človekom – to sa neutají.
Daj, Bože, aby sa to v nikom z nás neutajilo, aby to tam skutočne bolo.
(P. Jozef Porubčan SJ, Príprava na dvesté výročie posviacky chrámu, 12)