Ako chápať krst

(v rámci duchovnej obnovy pred hodami 2025)

Nedeľa po Veľkej noci sa kedysi volala Bielou nedeľou a bola uzavretím toho týždňa od Bielej soboty do Bielej nedele – keď tí, čo boli pokrstení na Bielu sobotu (vtedy sa krstilo len raz v roku a krstili sa dospelí, ktorí sa prihlásili ku Kristovmu programu), nosili biele rúcho až do tejto nedele. Preto sa tá sobota, keď to začali nosiť, volala bielou; i tá nedeľa, do ktorej to nosili, sa volá bielou.

O čo im išlo? Prečo nosili to biele rúcho? Prečo i dnes máme pri krste symbol bieleho rúcha a hovoríme: Prijmi biele rúcho...?

Táto belosť má symbolizovať čistotu života, ku ktorému sa prihlásili a do ktorého vstúpili.

V čom je život čistým životom? Je to takisto ako všetko ostatné: môže byť niečo pravé a môže byť falošné – môže byť drahokamom a môže byť bižutériou. Čistý život – to je ten pôvodný, originálny život, ako ho stvoril Boh. Neznečistený nijakou zlobou človeka, neznečistený nijakou zlou myšlienkou, nijakým zlým slovom, nijakým zlým skutkom – život vo svojej pravosti a čistote, ktorý nepozná nijaké klamstvo, nijaké sebectvo, nijakú nelásku, nijakú neveru, nijakú falošnosť. Je to čistý život – taký, aký bol pôvodne stvorený. Zvýrazňuje sa čistotou lásky, čistotou charakteru, čistotou pravdivosti, ktorou človek žije.

Tí, čo sa dali pokrstiť, to brali takto vážne – i vonkajším prejavom, oblečením symbolizovali, že sa hlásia k tomuto čistému životu.

Pokúsme sa predstaviť si človeka, ktorý by žil takýmto životom a nepripúšťal by ani len tieň nejakej nelásky, zloby. Nevieme si predstaviť takého človeka. Ale srdce predsa trošičku zatúži po tom, aby takíto ľudia boli. Aký by to bol život! Takýto je ten nový život, do ktorého sa narodili tí, čo sa dali pokrstiť. A brali to veľmi vážne.

Neskôr sa všetko pomenilo. Keď sa Cirkev rozšírila a stala sa „módnou záležitosťou“ a keď boli výhody z toho, že niekto bol kresťanom, tak kde-kto do nej vstupoval bez najmenšej snahy byť čistým človekom a narodiť sa do čistého života. Dali sa krstiť preto, aby mali z toho výhody. (Poznáme to i v dnešných časoch.) Naraz sa krst stal čímsi celkom iným. Len zapísaním do matriky, aby človek mohol povedať: Mám papiere na to, že som kresťanom. Kedysi boli z toho výhody, tak sa to oplatilo. Ovšem, čo z toho krstu potom zostalo?

Čistý život, pre ktorý prišiel Ježiš Kristus, ktorý zvestoval a o ktorom hovoril, že sa musíme doňho narodiť, ak chceme skutočne žiť, ten sa nedá sfalšovať. Ten je tým, čím je, a zostane jediným skutočným, pravdivým životom. Ak ho človek sfalšuje, sám seba sfalšuje.

A tak vážnosť krstu pretrvala – a pretrváva dlho. Starší sa ešte pamätajú, že keby niekto nebol býval pokrstený, tak to bol človek akosi mimo spoločnosti. Keď priniesli z krstu dieťa, hovorievali: „Dali ste nám pohana, vraciame vám kresťana.“ A vedeli, že pohan a kresťan sú celkom rozdielni.

Nie tak dávno sa stávalo, ešte aj dnes sa to niekedy stáva, že ľudia sú presvedčení (to súviselo aj s poverčivosťou), že kým dieťa nie je pokrstené, tak mamička s ním nesmie ísť von. Toto sú dôkazy, že vážnosť krstu pretrvávala dlho ešte aj potom, keď už ľudia prestali mať na mysli túžbu po čistom, pravdivom, originálnom živote, ktorý by sa vyznačoval len čistou láskou, čistou pravdou, čistým myslením. Ľudia dávno prestali na to myslieť. Ale vážnosť toho, že byť pokrsteným je hrozne dôležité, pretrvávala.

Až v našom veku sa to akosi mení. Krst sa naraz stáva niečím „len tak“ – aby stará mama bola spokojná, aby to bolo, keď sú aj tí druhí pokrstení, aby zostali verní tradícii atď. Ale že by to bolo niečo až tak dôležité?

Stalo sa mi, že prišli ku mne mladí manželia (neboli z našej farnosti) a prosili, aby som im pokrstil dieťa. Otec hovoril, že ani on sám nie je pokrstený. „Prečo si chcete dať pokrstiť dieťa, keď vy sám o svoj krst nestojíte?“ – „No viete, stará mama je chorá a ona by bola veľmi šťastná, keby sme jej povedali, že to dieťa je pokrstené.“ No to som nemohol. „Pokrstiť dieťa len preto, aby bola spokojná stará mama – to by sme sa rúhali Bohu. Pretože ja pri krste hovorím veľké veci. Vy by ste tam museli povedať, že veríte v Boha a že beriete na seba povinnosť vychovávať dieťa kresťansky atď. A predsa nemôžeme pred Bohom hrať takúto komédiu.“ (Ani jeden z tých rodičov nemal záujem o naozajstnú kresťanskú výchovu svojho dieťaťa – len radosť spraviť starej mame.) „Kúpte jej peknú kyticu a spravte jej radosť – a bude to jednoduchšie. Ja sa nemusím rúhať svojmu Bohu, ktorého verím.“ Odišli. Po čase som toho otca stretol. Mňa to strašne trápilo. Povedal som mu: „Prosím vás, nehnevajte sa na mňa.“ A on: „Ale prosím vás, prečo? Veď o nič nešlo!“ – Tak to sme dopracovali: O nič nejde! Ja som sa celé noci umáral pre to dieťa, ktoré som nemohol takto pokrstiť – a jeho otec povie: Veď o nič nešlo.

Ak o nič nejde, to znamená, že my prijímame ten starý spôsob života: falošného, podvodného, nepravdivého, v ktorom sa jeden druhého snažíme oklamať a okradnúť, kde jeden druhému zle robíme, strpčujeme si život. A ten čistý, pravdivý život – tu o nič nejde, to nestojí za nič.

Dobre si všimnime, aké to má dôsledky. Ani sme si neuvedomili: „Veď o nič nejde.“ – Nepripomína nám to hroznú chvíľu, keď mamička, ktorá si dá zabiť nenarodené dieťa, potom povie: „Veď o nič nešlo!“? Ona ho nepočula kričať, ona ho nevidela. O nič nešlo.

Toto je dôsledok. Ak raz človek začne takto podceňovať, devalvovať samotný princíp života, ak prestane byť ochotný veriť a hľadať pôvodnú, čistú, originálnu krásu života takého, aký má byť, nie takého, aký je sfalšovaný zlobou človeka, ak raz prestane mať o toto záujem, nemá to hraníc. Potom naozaj je schopný zavraždiť vlastné dieťa a povedať: Veď o nič nešlo.

Sú to hrozné veci. A v našom veku sú skutočne znamením doby. Či človek skutočne pohliadne a uvedomí si, že sa musí vrátiť (nemá na výber!) – musí sa vrátiť k túžbe a snahe o takýto čistý život.

Krst je začiatkom, vstupom do tohto života. Samozrejme, že nič nepomôže vstúpiť do takého života, ak v ňom nebudeme žiť. Bolo by to tak ako aj s tým dieťaťom. Aký význam má počatie dieťaťa, ak ho zabijú ešte skôr, ako sa narodí? Už v zárodku ho zabijú. Zbytočné! – Potom načo krstiť?

Ale tu ide o život!

Vždy mi to pripomína židovský národ, ktorému Boh dal na vybranie: Vyvoľte si, či chcete život alebo smrť. Či chcete život – to znamená zachovávať Božie zákony, žiť podľa nich, ísť pravdivou cestou života – a budete žiť; alebo nebudete zachovávať, odlúčite sa od Prameňa života – a budete hynúť, živoriť, zomierať, až celkom zaniknete. Čo si volíte?

Je načase, aby sme si volili život. Skutočný, pravdivý život. Od tohto nesmieme ustúpiť. Nie je možné, keď nám niekto predloží vedľa seba nejakú bižutériu a opravdivé drahokamy, aby sme si zvolili tú bižutériu – ktovie prečo, len tak, hoci vieme, že nemá cenu, nemá nijakú hodnotu, ale zvolíme si ju. Hoci vieme, že keby sme si zvolili ten pravý drahokam, skutočnú hodnotu, tak by sme volili niečo, čoho hodnota nikdy nezanikne. Je to banálne prirovnanie. Ale čosi podobného sa musíme snažiť hľadať a poznávať.

Takto je nutné chápať krst. Je možné, aby sme si povedali, že na tom nezáleží? Je možné, aby sme povedali, že o nič nejde? Ak už ani nevstúpime do tohto života, kde je nejaká perspektíva, že ním budeme žiť? Ale ak do neho vstúpime, potom by to mal byť vážny a veľký záväzok.

Je to akési vytrhnutie sa z toho fádneho, únavného, nezmyselného trendu, v ktorom človek žije a ani nevie, prečo žije, len sa utešuje nejakými chvíľkovými radosťami a o ostatné nestojí. Predsa nie je možné, aby človek takto degradoval a znehodnocoval seba samého a svoj život.

Nech by sa čokoľvek dialo vo svete, nech by sa veci akokoľvek vyvíjali, vždy tu zostane otázka, či sme schopní a ochotní hľadať, v čom je život tým čistým, pravdivým, originálnym životom. Alebo si radšej zvolíme tú pohodlnejšiu cestu, nech nás to zavedie kam chce, hoci máme len jeden život a vieme, že nás to nemôže nikam zaviesť, v najlepšom prípade do nezmyslu smrti?

Krst – to je takýto výkrik pre našu dobu!

Až tak ma bolí srdce, keď odovzdávam deťom to biele rúcho a hovorím: Prijmi biele rúcho a prines ho nepoškvrnené do večného života!“ – a viem, ako málo bude tým, ktorí sa v mene dieťaťa hlásia ku krstu, záležať na tom, aby pestovali a živili vo svojich deťoch originálny, čistý, pravdivý život – ten nový život lásky, ktorý je jedinou šancou človeka nášho veku. Keď viem, že to všetko sú len veľké slová a tí, ktorí prichádzajú, majú len o jedno záujem: aby to bolo spravené, aby bol zápis v matrike – a potom žiť takým obyčajným životom. Celkom tak ako dieťa, ktoré sa počalo, a ďalej už nikto nemá záujem, aby žilo, radšej sa mu život vezme a udusí v samotnom zárodku.

Toto som chcel povedať, aby sme sa snažili dobre pochopiť, čo je to krst a o čo ide. Je to realita života; na tom sa nedá nič meniť. Alebo si volíme život skutočný, pravdivý, budeme sa oň usilovať, hoci to nie je jednoduché, je to najťažšie a najnamáhavejšie, ale je to pravdivosť, je to čistota, je to originalita a pôvodnosť života a je to jediné, čo stojí za to; alebo sa necháme unášať dobou, ktorá nás zanesie, keď nie do horšieho, tak do tmy a nezmyslu smrti.

Buďme múdri a snažme sa otvoriť svoju dušu, svoju myseľ, svoje srdce všetkému veľkému a čistému, k čomu sme boli povolaní.

Na Druhom vatikánskom koncile povedal jeden z rečníkov, keď hovoril za prítomnosti pápeža o krste: „Som presvedčený, že najväčší deň v živote Svätého Otca nebol vtedy, keď ho zvolili za pápeža, ale ten deň, keď bol pokrstený.“ Keď sa prihlásil a vstúpil do tohto nového života. Všetko ostatné je menej, to je len podpora toho nového života. Či sa človek stane kráľom alebo prezidentom alebo cisárom alebo pápežom, to všetko je menej dôležité ako to, aby vstúpil do nového života a bol rozhodnutý žiť týmto originálnym životom a snažiť sa o to zo všetkých síl.

(P. Jozef Porubčan SJ, Príprava na dvesté výročie posviacky chrámu, 11)