Prečo bol postavený tento chrám
Výročie posviacky kostola (20.), nedeľa 5.10.2025
V dnešnú nedeľu sme sa tu zišli, aby sme zavŕšili slávenie našich farských hodov oslavou výročia posviacky tohto nášho kostola. Na štyroch miestach po obvode kostola po tzv. konsekračnými krížmi svietia sviece. Sú to miesta, kde pred 20 rokmi, 2. októbra 2005, otec biskup Viliam (nitriansky biskup, vtedy ešte náš, lebo sme ešte patrili do Nitrianskeho biskupstva) pomazal krizmou steny tohto chrámu a tak ho dedikoval, posvätil. Máme sa teda z čoho radovať a za čo ďakovať.
Ak sa nám podarilo ponoriť sa do Božieho slova, ktoré nám dnes zaznelo, možno sme naplnení radosťou z Božej prítomnosti uprostred nás a možno tiež cítime, že je veľa toho, čo nerobíme tak, ako by sme mali.
Spievali sme: „Hľa, Boží stánok je medzi ľuďmi.“ Uvedomujeme si to? Skutočne si uvedomujeme tú veľkú vec, že uprostred našich domov, tu v našej farnosti je dom Boží, Boží stánok medzi ľuďmi?
Ako muselo Ježišovi krvácať srdce, keď prišiel do jeruzalemského chrámu, do domu jeho Otca, a videl tam ľudí, ktorí vôbec, ale vôbec nechápali, o čo ide. Namiesto úcty k Najvyššiemu Bohu chrám sa stal pre nich miestom kšeftárčenia... Aj mne neraz srdce priam krváca, keď vidím, ako ľudia chodia okolo kostola, ale idú tak, akoby ho tu nebolo. Aj minulú nedeľu, na hody to tak bolo. Chodili – možno aj vy – od stánku ku stánku. Ale že ten najdôležitejší stánok, to je tá stavba s tou vysokou vežou, to mnohých ani len nenapadlo. Ani len pohľad, žiadne gesto úcty, nič... Ako tam vtedy v Jeruzaleme: úcta k Bohu bokom, dôležitý je kšeft. (Keby sa na to nedalo pozor, možno niektorým by vôbec nevadilo, keby tie stánky boli okolo celého kostola, ba možno aj v ňom. A úplne by sme zabudli, že tu je prítomný živý Boh.)
A tak sa nám natíska otázka: Prečo ľudia chodia popri kostole, akoby ho nevnímali? Ten dnešný žalm končí slovami: „Radšej chcem stáť na prahu domu svojho Boha ako prebývať v stanoch hriešnikov.“ Nie sme náhodou nastavení úplne opačne?
Prípravu na tohtoročné farské hody sme robili z myšlienok P. Jozefa Porubčana, kňaza-jezuitu, ktorého 100. výročie narodenia sme si pripomenuli v tomto roku. Pri jednotlivých úvahách, pri každej jednej, sme si všetci uvedomovali, že sa to týka každého jedného z nás, že v mnohých veciach robíme chyby, že je veľa toho, čo by sme mali vo svojom živote naprávať. Škoda, že to neprišli počúvať viacerí... Myšlienky, ktoré sme použili, začínajú úvahou Prečo bol postavený tento chrám:
–– Je potrebné aby sme sa zamysleli, čo sa stalo vtedy, keď bol tento chrám postavený, a čo sa udialo potom počas dlhých rokov, čo tu stojí, a aký to malo a má pre nás všetkých zmysel. Aby sme vedeli aj my zaujať správny postoj a obnoviť v sebe cit pre šľachetnosť, krásu, lásku, aby sme našli v sebe rozpätie k tým najväčším ideálom života, ku všetkému tomu tajomnému, čo nám zvestuje Boh vo svojej radostnej zvesti.
Naša generácia stráca zmysel pre pravdu, pre čistotu, pre lásku. Ale tohto sa nesmieme zrieknuť! Chrám tu stojí ako výkričník, ako argument, že človek sa nikdy nesmie zrieknuť zmyslu pre pravdu, pre lásku a pre to, čo je v živote najšľachetnejšie a najkrajšie.
Prví kresťania sa najprv schádzali po domoch. Až neskôr, keď sa náboženstvo stalo verejnou záležitosťou, začali stavať chrámy. A viete, ako ich volali? To je veľmi zaujímavé: volali ich zhromaždeniami lásky. Preto stavali kostoly, aby sa malo kde konať zhromaždenie ich vzájomnej lásky.
Je to priam očarujúce, keď si človek uvedomí, že niekde v nejakej obci stavali takýto honosný, majestátny dom. Prečo? Veď nikomu nenapadlo postaviť si taký veľkolepý dom, ako je tento. Keby sme sa tak spýtali tých, čo to stavali: Prečo staviate taký nádherný dom v tejto obci? A dostali by sme odpoveď: Aby sme sa mali kde schádzať. Aby sa mali kde konať zhromaždenia našej vzájomnej lásky...
Je to niečo také fantastické, že keby sme to naozaj domysleli a boli tomuto verní a z tohto hľadiska sa dívali na tento chrám a tu sa schádzali – tak za ten čas, čo tu tento kostol stojí, mohlo byť všetko iné a všeličo by dnes bolo celkom iné. Keby si ľudia, čo sa tu schádzali, keby si z generácie na generáciu odovzdávali tento odkaz, že tu v tomto dome sa budú konať zhromaždenia lásky, o nej sa tu bude hovoriť a ona bude tým najdôležitejším v živote, že tu sa budú rozdávať všetky prostriedky na to, aby človek človeka miloval a aby všetci vo farnosti boli jedno srdce a jedna myseľ – ako to bolo samozrejmé pre prvých kresťanov. Dnes sa nám to môže zdať divné. Ale tým ľuďom vtedy, ktorí boli naozaj jedno srdce a jedna myseľ, mali všetko spoločné a o všetko sa delili, nebolo medzi nimi núdznych, lebo kto čo mal, rozdelil medzi tých, čo nemali – tým ľuďom bolo samozrejmé, že potrebujú nejaký dom, čím krajší a honosnejší, kde by sa mohli konať zhromaždenia ich vzájomnej lásky. Láska sa stala tým najdôležitejším v ich obci. Preto potrebovali počúvať o nej, učiť sa, ako vnikať do toho tajomstva, ktoré robí človeka viac človekom.
Majme dosť dobrej vôle a dosť úprimnosti. Ak sa budeme snažiť aj my takto zhromažďovať a zamýšľať sa nad všetkým, myslím, že sa naozaj niečo stane medzi nami. Že neostaneme len pri nejakej príležitostnej oslave, ale budeme objavovať seba samého na najvyššej rovine bytia, kde už človek nestráca zmysel pre šťastie, pre lásku, pre pravdu, pre krásu a pre čistotu. ––
Myslím, že aj pre nás je vhodný čas, aby sme si tieto slová vzali úprimne k srdcu. Keď to teraz znovu čítam a spolu s vami sa nad tým všetkým zamýšľam, možno mi z toho vychádza aj odpoveď na otázku položenú v úvode. Toto je asi dôvod, prečo ľudia obchádzajú kostol: My nechceme počúvať Boží hlas. My nechceme žiť lásku; my nechceme vidieť druhých okolo seba, my sa nechceme deliť. A v kostole by sa nám to pripomínalo. A možno by sa nám pohlo svedomie a museli by sme sa zmeniť. Preto radšej doňho nejdeme, radšej sa tvárime, akoby sme ho ani nevideli... (Zaujímavé je, že žalm z dnešnej nedele znie: „Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia.“)
Aj naše hody, aj naše dnešné slávenie výročia posviacky – nech nás to všetko posunie v našom duchovnom živote, aby sme si viac vážili toto miesto, kam nie musíme, ale môžeme alebo máme tú česť chodiť, aby sme sa tu stretali s naším Pánom, ktorého životodarné slovo chceme napäto a s veľkým záujmom počúvať, aby sme sa učili vidieť okrem seba aj našich bratov a sestry, najmä núdznych, ktorých nám Pán posiela do cesty, aby sme si navzájom slúžili.
Prajem nám všetkým, aby sme vedeli mať náležitú úctu k Božiemu domu a aby sme sa s námahou a obetavosťou snažili budovať v sebe to, pre čo bol tento chrám postavený: zmysel pre pravdu, pre lásku, pre šťastie, pre život.
#
(Zdroj: P. Jozef Porubčan SJ, Príprava na dvesté výročie posviacky chrámu, 1)
(Pozn.: Spomínané úvahy je možno nájsť na týchto stránkach medzi katechézami.)