Prečo a ako sa máme spovedať

(v rámci duchovnej obnovy pred hodami 2025)

 

Keď Ježiš Kristus prišiel na svet a zahájil svoj program, vyhlásil, že sa máme stať novými ľuďmi, že musíme zmeniť svoje myslenie. Ustanovil nový spoločenský poriadok, v ktorom nebudú na čele tí, ktorí sú najmocnejší, najsilnejší, u ktorých je prvenstvo v tom, že vládnu; ale budú na čele tí, ktorí najviac milujú – a prvý bude sluhom všetkých.

To je celkom nový typ spoločenského života. K takému sme ešte nedospeli ani po dvoch tisícročiach. O takom sa môžeme dočítať len v prvokresťanských časoch.

Keď ustanovil tento spoločenský poriadok, kde sa jeho spoločenstvo má vyznačovať vzájomnou láskou a podľa toho ich (kresťanov) majú poznať, že sa milujú – tým ešte ľudia neprestanú robiť chyby a budú musieť rovnako zápasiť so všeličím, čo v živote príde, čo pokazia a čo zle spravia.

Ježiš Kristus to vedel. A preto bolo treba riešiť nový spôsob nápravy týchto chýb. V starom spoločenskom poriadku  – ako to dodnes pretrváva v každej svetskej moci – sú na to bezpečnostné orgány, ktoré stíhajú každý priestupok, každé porušenie zákona. V novom spoločenskom poriadku je niečo neslýchané. Tu sa má stíhať každý sám.

A to je jediné riešenie. Dobre si všimnime, o čo tu ide.

Ak tu raz budú tí, čo chcú druhých napravovať, a ktorí budú stíhať, čo druhí zle spravili – tak vždy bude stáť človek proti človeku. Jeden bude prenasledovať druhého, jeden bude chcieť napravovať druhého a ten druhý ho bude za to nenávidieť a bude sa mu chcieť pomstiť.

Ale ak nastane nový život, kde bude každý sám seba naprávať, nie tých druhých – tak sa bude objavovať stále väčšia a väčšia láska.

Je to niečo neslýchané, na čo sme ešte nedospeli, hoci už toľký čas chodíme na spoveď. Ide o to, aby človek napravoval sám seba a nechcel druhých napravovať. Ak to človek dobre pochopí, bude mu jasné, že preňho je trestom už to, že si je vedomý, že čosi porušil, že čosi zle spravil, a bude mať z toho výčitky svedomia. Pretože vidí jasné, nádherné perspektívy, ktoré mu dal Ježiš Kristus, a on zisťuje, ako to pobabral, pokazil. A bude mu to ľúto a bude ho to mrzieť a bude to chcieť napraviť.

Preto Ježiš Kristus ustanovil namiesto všetkých súdnych a bezpečnostných orgánov SPOVEĎ. Tu  sa ľudia budú chodiť sami napravovať, tu si budú sami spytovať svedomie, sami si premyslia, čo zlé urobili, bude ich to mrzieť, a to bez toho, že by ich niekto pre to prenasledoval, hrešil a stíhal. A sami budú na seba žalovať a bude im odpustené.

Takýto celkom nový spôsob nápravy človeka nemá obdoby ani v dejinách, ani v nijakom inom spoločenstve. Keby ľudia boli pochopili za tých 2000 rokov, že o toto ide v spovedi, nie je možné, aby dnes svet nebol oveľa lepší.

Ale ako všade, aj tu človek skĺzol na ľahšiu rovinu a nakoniec zasa z toho spravil len akýsi príkaz: Musíš sa aspoň raz v roku vyspovedať. A on ide, splní rozkaz – a tým je to vybavené. Vlastne len spraví novú vinu, pretože on vôbec nemal ľútosť, vôbec netúžil byť lepším človekom; on si len chcel odbaviť povinnosť... – A to je spôsob starého sveta. To nie je spôsob nového života. To je spôsob predkristovského myslenia, kde si ľudia odbavujú povinnosti, ale vôbec nemajú snahu vzájomne sa milovať a byť lepšími ľuďmi.

Toto je to, prečo sa máme spovedať. Nesmieme sa toho zrieknuť! Nesmieme povedať: Tak ako bolo doteraz, tak to bude bývať vždycky; ak ľudia zle robili, budeme aj my zle robiť; ak mali chyby, budeme aj my robiť chyby; ak raz nájdu svoje určenie vo večnom nešťastí, aj my ho tam nájdeme... To hádam nechceme!

Tak sa teraz nad tým skutočne zamyslime. To je zmysel spovede: aby si človek vedel sám na sebe nájsť, čo urobil zle, aby si to sám premyslel, sám sa obžaloval, sám sa súdil a sám prosil o odpustenie. Úprimne a pravdivo. Toto je spoveď.

Ak to raz dokážeme – a raz to ľudia určite dokážu, pretože Ježiš Kristus povedal, že raz bude všetko zjednotené v Kristovi (my sa o to musíme veľmi snažiť) – tak sa skutočne premení celý svet a celé ľudstvo a naozaj tu budú ľudia, pre ktorých aj samotný ich úpadok, poklesok, hriech bude pre nich väčším prejavom lásky, pretože budú oveľa otvorenejší, oveľa viac sa budú milovať, budú sa cítiť oveľa viac podlžní jeden druhému.

Pre toto sa máme spovedať.

Myslím si, že keby to ľudia vedeli a rozumeli tomu, že by sa naozaj chodievali spovedať úprimne, pravdivo a z celého srdca. Nie len preto, aby si odbalili povinnosť, ale preto, lebo vidia jedinú šancu života v tom, že budú lepší, a preto sa chcú stále kontrolovať. O toto ide.

Dôležité pri spovedi je:

• aby sme išli k spovedi s túžbou byť stále lepšími ľuďmi,
• aby tam bola túžba po tom, aby nám bolo odpustené,
• aby nám bolo ľúto, že si vzájomne spôsobujeme bolesť, aj keď niekedy je len drobná, inokedy väčšia, hoci aj to, že sa na niekoho zle pozrieme, že mu neprajeme, že sa k niekomu zle chováme a vieme, že ho to bolí, a predsa povieme: veď som mu nič neurobil.

Toto všetko sú citlivé veci, v ktorých sa treba polepšovať a naprávať.

Tu je to, čo býva najbolestnejšou stránkou našich spovedí: za hriech považujú ľudia len prestúpenie niektorých z prvých 3 Božích prikázaní, príp. niektorých cirkevných (brať meno Božie nadarmo, zahrešiť, nebyť v kostole, nepomodliť sa atď.). Iste, toto všetko je vážne. Ale Ježiš Kristus spojil prvé tri prikázania s ďalšími siedmymi. A jasne povedal, že nemožno splniť prvé 3 prikázania, ak niekto neplní tých ďalších 7. Tam už nebývame takí citliví. Ako keby bol hriech len to, keď urobíme niečo proti Pánu Bohu; ale jeden proti druhému, to akoby nebolo nič. Často ľudia, ktorí si zle robia, nenávidia sa, spôsobujú si bolesť, kde môžu, – nevedia, že by mali nejaký iný hriech okrem toho, že sa nepomodlili...

Sú to vážne veci. Ak sa máme naprávať a byť lepšími ľuďmi, tak predovšetkým v tom, že sa budeme viac milovať. Láska – to je celkom konkrétne naše spolunažívanie v živote.

 

Dobre si to všimnime v spytovaní svedomia:

Keby som si tak hodinu po hodinu premietol dni svojho života a zaznamenal v nich všetky láskavé chvíle, keď som niečím prispel, aby bol niekto šťastnejší; a keby som si zakrúžkoval i zlé momenty, keď som niekomu niečím strpčil život – aký by to bol zoznam?

Tak ako je to s mojím životom?

Ako je to medzi mnou a Bohom? Naozaj: ako? Je mi blízky, je môj? Alebo mi je cudzí a vzdialený? Vyvoláva vo mne slovo „Boh“ hrejivú nádej a dôveru? Alebo skôr výčitky a strach? Alebo dokonca ľahostajnosť? Nepripomínam si ho viac hrešením ako modlitbou? Viac výhovorkami ako radostným chodením do kostola? Viac nezáujmom ako počúvaním Božieho slova?

Je možné, aby som tak ľahostajne hazardoval s jediným svetlom, čo mi osvetľuje tajomstvo života? Prázdnota ducha, ktorú by som si takto sám vytvoril, by bola strašná.

Vidím svoje šťastie v tom, že robím dobre iným? Alebo chcem byť šťastný i za cenu nešťastia iných?

Vážim slová a vyberám tie, ktoré môžu potešiť, a nie raniť? Alebo naopak?

Tak ako je to s mojím životom?

Ako je to medzi mnou a našimi doma? Ako je to medzi mnou a tými ostatnými? Vyvoláva vo mne slovo „človek“ aspoň trochu lásky? Alebo skôr nechuť, nezáujem, či dokonca zlobu a podlosť? Sú aj takí, ktorých nenávidím, ktorými opovrhujem, ktorým zámerne ubližujem?

Ozaj: ako je to?

Sú mi moji domáci a blízki viac na príťaž, a keď ich nepotrebujem a nevyhovujú mi, najradšej by som sa ich zbavil? Aj svojich rodičov? Aj svojej ženy, svojho muža? Aj svojich detí? (I zabiť ich skôr, ako sa narodia?)

Ozaj, ako je to? Som tu pre druhých, alebo vždy čakám, že tí druhí tu budú pre mňa?

 

Ide o to, aby sme boli ľuďmi, ktorí si pripustia takýto pohľad do duše a chcú byť lepšími v samotnej hĺbke svojej duše, nie len v tom, čo robíme a hovoríme, ale v samotnom myslení. Aby sa naša láska všade prejavovala.

Potom nám ani len nenapadne povedať: Ja nemám hriech. Budeme vidieť, ako sa v ňom doslova topíme. Nemusí to byť ťažký hriech. (To je to najstrašnejšie, čo sa môže stať: bolo by to kruté, keby niekto chodil každý deň do kostola a nosil v sebe ťažký hriech.) Ak nám záleží, aby sme boli stále lepšími, tak nám treba siahnuť do tých obyčajných, každodenných záležitostí, ktorými si neraz spôsobujeme zbytočné bolesti, bez ktorých by sme mohli byť. Veď máme dosť tej bolesti, ktorá tu musí byť.

 

 

(P. Jozef Porubčan SJ, Príprava na dvesté výročie posviacky chrámu, 4)